A krik. Veľký krik sa rozliehal po malej bielej miestnosti. Všetko na okolo bolo biele. Steny, posteľ, jednoducho všetko na čo ste sa pozreli. Biele až to bolo nepríjemné, ale nikto kto tam bol to nevnímal. Pôrodná sála. A tam sa to všetko začalo. Jeden veľký krach života nevinného dieťaťa. Rodičia natešení z malého dievčatka, celého ešte krvavého. Bola síce prekvapením, a nie práve príjemným. Ale v tej chvíli im bolo všetko jedno. Aj počasie vonku. Obloha bola čierna a lialo a lialo... Nikto naň nedbal. Každý sa zaoberal utešeným, malilinkým dievčatkom, ktoré dostalo meno Klára.
Keď sa vrátili z pôrodnice domov, celá rodina bola na mäkko z maličkého stvorenia v ich rodine. Klára rástla ako z vody. Bola veľmi živá a nezbedná. Nikomu to neprekážalo. Mala na to právo. Bola iba dieťa. Dieťa, ktorému ale roky pribúdali. Dieťa, ktoré sa zrazu premenilo z milého dievčatka na „klasického teenegera“. Však vravela iba vlastný názor. Ale to si v tomto svete nemôže povedať nikto z nás. Jej vzťah s rodičmi bol veľmi komplikovaný. Asi ako v každej rodine. Jej prvé lásky, zmeny nálad. Klasické príznaky, že sa hodí na psychiatriu. Nuž nakoniec tam skončila. „Nadrogovaná“ liekmi žila si svoj život. Keď ju po pár mesiacoch pustili domov zo slovami, že ona tam nemá čo hľadať, vrátila sa domov v kútiku duše s malou nádejou v to, že všetko zas bude fajn.
Mohla mať možno 15. Stále ale brala lieky na psychiku. Vraj aby sa to už nezhoršilo. Nenávidela svoj život. Nenávidela na ňom všetko, čo sa dalo. Nenávidela rodičov a ich pokrytecký prístup k nej. Nenávidela seba, lebo to nedokázala zmeniť. Nenávidela všetko okolo seba. Okrem Petra. Bola to jej najväčšia láska. A vždy tvrdila, že žije iba vďaka nemu. Milovala ho a on miloval ju. Bola rada, že ho mala. Nič lepšie si v živote nemohla priať.
Až raz, možno týždeň a možno aj viac pred Vianocami jej ostalo tak zle, že ani sama nechápala prečo. Vravela mame, aby ju zobrala k doktorke. Aspoň vtedy ju vnímala a šli. Klára ostala v nemocnici. Bolo jej to jedno. Bola radšej tam, akoby mala tráviť Vianoce v tichu ako je doma. V takom tichu, že sa to tam nedalo vydržať. Aj Peter ju prišiel pozrieť. Bol tam každý deň. Každý deň bol pri nej. Nevadilo mu vynechávať školu. Bolo to už len pár dní do prázdnin. Vždy jej vravel, že sa z toho dostane, aj keď sám nevedel, čo jej vlastne bolo. Robili jej rôzne vyšetrenia. Deň pred Vianocami ju pustili domov. Otec neprišiel s mamou. Vedela, že nepríde. Akoby jej stále niečo vyčítal, ale sama nevedela čo.
„Oci už som doma!“ snažila sa byť milá, mama ju o to požiadala. „Oci! Kde si!“ Nečakala, že sa k nej rozbehne, ale aspoň sa mohol pozdraviť.
„No čo? Už si zdravá? Však ti nič nebolo?! Zase si len simulovala. Ako vždy. Však mám pravdu?! Zas si musela byť stredobodom pozornosti?“ V jeho hlase bolo toľko ironického tónu. Bol nevyspatý, nejedol, nespal, lebo sa o ňu bál. No nepriznal si to ani sám pred sebou. A ďalej pokračoval. „ Vieš, že život vás, teenegerov, je tak jednoduchý. Bol môj taký niekedy? Ale nie tuto mladá slečinka musí byť vždy a všade stred celého sveta! Máš úplne všetko! Všetko, čo sme ti mohli dať, sme ti dali! Mala si to čo ostatný, niekedy aj viac! Chýbalo ti niekedy niečo?! Nemáš problémy. Nemáš sa o čo starať! Ja som už v tvojom veku...“ „Čo mi chýbalo?“ prerušila ho. Mala dosť jeho rečí. „Čo som nemala? Nikdy som sa necítila, žeby som tu bola naozaj chcená, žeby ste ma ľúbili. Nemala som lásku. Len Peter mi vrátil zmysel života. A aj toho musím stratiť!“ Klesla na Zem. „ Aha, tak aj jeho to už s tebou prestalo baviť?!“ „Čuš chvíľu a počúvaj!“ Znovu sa postavila.
„Skús mať pocit, že nikam nepatríš. Že si tu nikdy nemal byť, jednoducho omyl prírody.
Skús mať pocit, že každý, na ktorého si sa mohol spoľahnúť sa ti zrazu obracia chrbtom.
Skús mať pocit, že si stratil všetko, čo si mal, aj keď toho vzácneho nebolo veľa.
Skús mať pocit, že sa musíš zrieknuť toho, čo najviac na svete miluješ a potrebuješ.
Skús mať pocit, že organizmus nevydrží nič. Vôbec nič.
Skús mať pocit, beznádej, že s tým nemôžeš nič urobiť.
Skús žiť s tým, že čokoľvek, aj obyčajná chrípka ťa zabije.
Skús mať pocit, že keď raz umrieš, a nie je to ďaleko, rodina, tvoji najbližší sa potešia, že majú pokoj, lebo si bol neplánovaný, kruté prekvapenie.“ Zložila si čiapku. Až teraz si to všimol.
„Skús mať pocit, že...“, padla znova na zem, „skús mať leukémiu. Skús sa aspoň raz vžiť do mojej koži! Do mojich pocitov!“
„ Tak preto ti bolo tak zle? A všetky testy.. nemohli sa pomýliť?“ Klesol k nej. Nevedel, čo povedať, nevedel čo cítiť. Nechcel tomu uveriť. Zrazu stratil vedomie. Teraz sa on dostal do nemocnice. Keď sa konečne prebral, bola tam Klára. Sedela tam ticho, mala hlavu v dlaniach a oči červené od plaču. Nevedela čo sa to stalo. Len dúfala, že sa z toho dostane. „Vieš, sníval sa mi taký zvláštny sen.“ Zrazu prehovoril otec. „Bol som tam ja, neviem kde to bolo, ale bolo tam prekrásne. Ale bol som tam sám. No nebolo mi smutno. Bol som nadšený, že som tam. A zrazu si tam prišla aj ty. Mala si blažený výraz na tvári, a jediné čo si mi povedala bolo „ Už ma nič nebolí.“ Vieš, bol som šťastný, no zároveň aj smutný z toho že si tam. Šťastný z toho, že si tam prišla ty, a smutný z toho, že tam nebola mama. Zvláštny sen, však?“ „Áno, veľmi zvláštny sen.“
„Vieš, nikdy som ti nepovedal tie dve slová, ktoré dokážu tak veľa zmeniť. Ľúbim ťa.“ „ Aj ja ťa ľúbim, aj keď som ti to nikdy nepovedala.“ Začala znovu plakať. Ani si nevšimla, kedy človek, ktorého tak veľmi nenávidela a zároveň tak veľmi ľúbila, umrel. Ale umrel s pocitom, že jeho jediná dcéra, ktorej vždy niečo vyčítal, a ani sám nevedel čo, vedela, že ju celý život veľmi ľúbil. A s pocitom, že vyčítať mladým všetko čo robia, nebolo správne.
Však, že život teenegerov je jednoduchý, vravia iba dospelý. Zabúdajú totiž na to, že aj oni boli kedysi na ich mieste. Že v živote sú obdobia, keď sme buď hore, alebo dole. A život nikoho z nás nie je jednoduchý...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár