Jar – sú tu ľudia, ktorí vedia čo chcú od života. Každý deň tvoria a tvoria, nezastavujú sa. Chcú po sebe niečo zanechať a niečo znamenať. Dnes a naveky. Moje tajné ideály, ktoré som sa nie raz snažila napodobniť správaním, vyjadrovaním, kreslením, názormi. Ľudia ani nie tak vyzretí, ale sebaistí, čistí a spokojní sami so sebou. Závidím im tú istotu, ktorá z nich ide čo i len pri pohľade na nich. Nosia najštýlovejšie oblečenie všetkých dôb, ošúchané, potrhané, a pritom také drahé a elegantné zároveň. Inšpirujúci ľudia. Vždy som sa im chcela podobať.
Leto – chudobní ľudia s bohatými srdiečkami. Je príliš teplo na to, aby som rozmýšľala nad tým, aké topánky si kúpim. Vlastne ich ani nepotrebujem. Na zemi nie je nič ostré, žiadne nebezpečenstvo. Okolo sú len nebezpeční ľudia, no ešte bližšie pri mne sú ľudia, ktorí potrebujú ochrániť. Ochrániť pred zlom tohto skazeného sveta. Kiežby tu bol mier a dostatok všetkého potrebného. Ale len potrebného. Keby sa sem dostal nadbytok toho všetkého, zmizla by pokora z tohto miesta. Úprimnosť a ochota, aká sa vidí len tu. Je západ slnka a ja si uvedomujem, že robím vec, pre ktorú som bola stvorená. Poslanie.
Jeseň – ostré jazyky, vlastný názor, neutíchajúce zvuky z každej strany, rušné ulice, centrum diania. Len ja, zošit, pero, fotoaparát sa snažíme zachytiť všetko naokolo. Darí sa nám, pobehali sme už všetky miesta sveta. Pekného, aj menej pekného, chudobného, aj bohatého. Videli sme toho dosť nato, aby sme vedeli, čo v živote chceme a nechceme. V tom ale príde dážď. Dážď, ktorý zmyje všetky snahy, všetky napísané texty, odvahu bojovať. Bojovať proti skorumpovanému štátu a svetu. Som príliš malý cestovateľ a možno som ešte nepochodila všetky svety a je niečo, nejaké miesto, kde človek už nesmie. Tajomstvo, ktoré nebude odhalené, pretože sme len ľudia.
Zima – je úplne inde. Mimo očí bežného človeka s bežnými potrebami riešiť ostatných. Dostane sa sem len ten, ktorý je veľmi sebavedomý. Som to ja? Nie som. Iba by som chcela byť. Prichádzam k veľkej bráne s pichľavými ostňami a reťazami. Neotvorím ju, iba žeby sa mi to predsa len raz podarilo. Prekračujem prah inej zeme. Ľudia tu hovoria trocha inak ako u nás. Vyzerajú tiež akosi vyspelejšie a vyzretejšie. Asi sem nepatrím, ale chcela by som byť ako oni. Nos mi štípe mráz a ja dumám, prečo som si neverila skôr a bola by som za bránou už dávno. Ale nikdy nie je neskoro. Pamätaj!
Neviem, ktorou cestou sa vybrať. Všetky by mi vyhovovali tak, ako mi vyhovujú všetky ročné obdobia. Niekedy menej, niekedy viac. Veľa snehu spôsobí, že sa dlho plazím k cieľu, a veľa slnka zas, že mi skoro vyschne v hrdle a ja budem mať pocit, že to ďalej nedokážem. Budem potrebovať vodu, život a slobodu. A potom prídem na to, že som celý čas chcela len slobodné rozhodnutia a čistú myseľ. Za všetkého trochu. Z jari príchod nových vecí. Stále noví ľudia, možnosti, príležitosti. Z leta nekonečne veľa prekvapení a život a Láásku. Z jeseni farby! Listy všetkých odtieňov. Nefalšované trojfarebné lístie. Zo zimy varovné signály mrázu varujúce ma pred nebezpečenstvom, ale tiež poľadovicu, ktorá ma nečakane strhne na cestu za dobrodružstvom.
Čo chceš?
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
2
Ďakujem za zhodnotenie! Celé som to písala so zámerom poukázať na zmätenosť, takže sa mi vlastne cieľ podaril. Hovorila som o sebe, svojich myšlienkach, ktoré nečakám, že budú všetkými pochpiteľné. Doteraz málokto pochopil, o čom ten článok bol. Jednalo sa o 4 konkrétne veci, medzi ktorými som sa zjavne nevedela rozhodnuť...Aj preto nakonci tá mätúca otázka, ktorá naznačuje, že konečné rozhodnutie nepadlo. Myslím, že tvorba nie len amatérov, ale často aj profesionálov nie je pochopená v pravom význame a v tom je to čaro. Každ si z toho pochopí čo chce a ako chce
3
Ale cením si, že to aspoň niekto dočítal dokonca a vyjadril sa k tomu . Táto vec je inak aj publikovaná
Napíš svoj komentár
- Stojím na ceste so štyrmi odbočkami. Štyrmi ročnými obdobiami. "akoby si pred tým nestála."
- Moje tajné ideály, ktoré som sa nie raz snažila napodobniť správaním, Vždy som sa im chcela podobať.
- Kiežby tu bol mier a dostatok všetkého potrebného,keby sa sem dostal nadbytok toho všetkého
- darí sa nám, pobehali sme už všetky miesta sveta, a možno som ešte nepochodila všetky svety "??"
- Veľa snehu spôsobí, že sa dlho plazím k cieľu "bez a " veľa slnka zas
- posledné slovné spojenie "čo chceš" je bez syntaktu a navodzuje mätúce zakončenie už beztak mätúceho príbehu vysvetľujúci absenciu cieľov, absenciu rozuzlenia a absenciu akéhokoľvek vyvrcholenia deja.