Dlhými kostnatými prstami si ma obopína, a pomaly si ma ťahá k sebe. Dole. Tam do jeho sveta. Brlohu, podsvetia, pekla. Peklo môjho ja. Cítim ten hnev, bolesť a smútok v útrobách tela tohto stvorenia, tela, ktoré je iba niečím ako prázdna ulita, plná nehmotných zlých a odpudivých vecí, emócií. Žije iba z vlastnej zloby, vysávaním všetkého dobrého. Chrčí, mrmle, dusí sa. Cítim z neho to vzrušenie a radosť zo samoty iných. Stiahne si ma, jemne, avšak rozhodne, a stanem sa stvorením, ktoré už nebude samé. Všade je to, ono, stalo sa mnou. Tá vec. Nie je zdravá. Hnije a rozkladá sa. Vo mne, v mojich útrobách.
Ja však. Vytrysknem v prúdy červeno-čiernej smradľavej tekutiny, najprv z očí, potom z nosa, úst i uší. Krik, škrekot sa bude niesť celým svetom. Svetom môjho vnútra a nik nezapočuje. Pretože nik tu nie je. So mnou. Som tu iba ja – ono.
Iba to, niečo, čo drží v objatí ma, vie čo zo mňa vysalo. Všetko krásne, farebné, radostné a šťastné. Krčím sa v kúte - nahá – viacej ako bez šiat a trasiem sa. Nahá bez jasotu, zelene, farebnosti, smiechu. Obkolesená tou samotou, čiernotou a vťahuje ma to čím ďalej, tým viac. Presne vie, čo vykonať vo mne. Len ma tisknúť, tlačiť a sať zo mňa život.
Napokon odišlo. Ostala po ňom iba schránka. Nič viac. Schránka plná ničoho, len tmy a zármutku. Samota.
Avšak vie, že sa ešte vráti. Nie je koniec. Vytlačí všetok um a zdravie, opäť. Znova príde a znova ma zničí. Bude mnou triasť v hlave, bude vydávať nechutné zvuky, ktoré nik nepočuje. Iba ja.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
2
no pozadie sa mi pravdupovediac nechce menit, aj ked presne som nad tym rozmyslala, ked som to kopirovala z wordu
ale zaujimava poznamka urcite diky
ale zaujimava poznamka urcite diky
Napíš svoj komentár
vyšlo mi z toho: juhuhu, opäť sa rútim dole, všetko je farebné a svet je nádherný
asi si to skopírujem do wordu, pôsobí depresívnejšie.