A/N Prvá časť trojdielného príbehu o nadrase, ktorá sa nazýva Eques (Jazdci), ktorá sa rozhodla zbaviť sveta svojich stvoriteľov - ľudí.
V dávnych dobách tu rástli kvety, stromy, ktoré plodili ovocie a zvieratá voľne žijúce v divočine sa nemuseli báť o svoju existenciu. Nebo bolo modré a svet žiaril farbami života. Potom prišli Oni. Kvety vytrhali, stromy vyrúbali a ostatné živé tvory takmer vyhubili. No to im nestačilo. Použili zbrane, ktoré zničili takmer celý svet. Pretvorili ho a zničili. Tvorili zlo, no potom stvorili Nás. Ľudstvo je mor, ktorý sa rozšíril na našej planéte a pomaly ju stravuje a ja som sérum.
Krik. Krv. Zvuk výstrelov. Náraz dvoch mečov. Blesk pretínajúci čiernu oblohu. Plačúce dieťa v rukách mŕtvej ženy. Výkriky. Bolesť. Nejaký muž vzal dieťa zo studených rúk matky. Hlava muža s prosiacim výrazom na tvári ležiaca v krvavom blate. Plač dieťaťa ustal. Oslnivá žiara. Tma. Ticho.
„Psst. Kľud. Tu si v bezpečí. Už je všetko v poriadku,“ počula mužský podmanivý hlas a ucítila mokrú látku na čele, ktorá ju príjemne chladila. Opäť sa prepadala do ničoty. Teplý dotyk jej to však nedovolil. Pokúsila sa otvoriť oči, ale viečka boli priťažké. Tak ich len pootvorila a stretla sa s tmavými zádumčivými očami. Boli to posledné, čo videla, kým ju znova pohltila temnota.
Chaos. Ľudia utekajúci do všetkých svetových strán. Zem skropená krvou. Ľudské telá všade, kde oko dovidí. Smrť okolo nej. Útly vysoký muž zaliaty krvou – cudzou krvou. Kráča k nej s divým úsmevom na perách. Modrá žiara jeho očí. Plačúce dieťa. Plač drásajúci jej uši. Švih meča. Plač utíchol. Výbuch. Ničota.
Prudko sa posadila a zhlboka sa nadýchla lapajúc po kyslíku. Nachádzala sa v tmavej miestnosti bez dvier osvetlenej len svetlom z chodby. Odhrnula prepotenú deku a zliezla z postele. Prešla pár krokov a podlomili sa jej kolená. Spadla na tvrdú, studenú dlážku.
„Nemala si ešte vstávať,“ strhla sa, keď ju niekto zdvihol zo zeme do náručia a odniesol ju späť do postele. Prestrašene sa naňho pozrela.
„Mňa sa báť nemusíš. Neublížim ti,“ povedal jemne a prikryl ju dekou. Až teraz si uvedomila, že je nahá. Hľadela mu do očí. Do tmavých zádumčivých očí.
„Kto si?“ spýtala sa a vlastný hlas jej znel zvláštne cudzí.
„Regan Frost. Kapitán oddielu chodcov SJ50048 a ty?“
„Regan Frost, kapitán oddielu chodcov SJ50048,“ zopakovala. „A čo je to ten oddiel chodcov?“ visela na ňom tyrkysovými očami.
Prekvapene nadvihol obočie.
„Ty nevieš, kto sú jednotky SJ?“
Pokrútila hlavou.
„Sú to muži a ženy, jednoducho vojaci, ktorí sú najlepší z najlepších a nazývajú sa Death of Eques. Ja som ich veliteľ. Teda veliteľ tohto oddielu, tejto skupiny. Ako sa voláš? Pamätáš si odkiaľ si...pamätáš si vôbec niečo?“ pozorne si ju prezeral.
„Kyra,“ povedala stroho a neisto. „Na viac si nespomínam....“ zarazila sa. „Len na boj, krv, krik, smrť a ten výbuch,“ uprela na neho oči, akoby čakala, že jej povie, kto je.
„Amnézia sa dala čakať. Vlastne je zázrak, že si to prežila. Mala si vážne zranenie na hlave, pravdepodobne ťa ten výbuch odhodil do steny blízkeho domu,“ vysypal prášok z tabletky do pohára s vodou a podal jej ho.
„Čo je to?“ odrazu ju premkla zvláštna nedôvera.
„Sedatíva. Na upokojenie,“ dokončil, keď si všimol jej stále nechápavý pohľad.
„Veď ja som pokojná,“ odvetila.
„Pomôžu ti zaspať,“ podával jej pohár bližšie.
„Ale mne sa už nechce spať. Ako dlho som vlastne spala?“ pozrela sa okolo seba.
„Bola si v bezvedomí niečo cez dva týždne. Ale keď sa ešte naposledy vyspíš, bude ti oveľa lepšie,“ usmial sa a nedôvera z nej opadla.
Nepríliš ochotne si vzala pohár a naraz ho vypila.
„Teraz spi,“ pohladil ju po ruke a pritlačil do ľahu.
„A kto sú to vlastne Eques?“ spýtala sa.
„To by bolo na dlho a ty si určite unavená,“ pohladil ju po vlasoch.
Zavrela oči a zaspala. Našťastie tentokrát ju netrápili tie hrozivé nočné mory.
Otvorila oči a pohľad jej okamžite padol na stoličku vedľa jej postele, ktorá bola pre zmenu prázdna, len na nej boli poskladané šaty. Obliekla si vojenskú uniformu ženskej veľkosti, ktorá jej síce bola trochu veľká, ale nepadala z nej. Obula si kanady a vyšla von. Regan mal pravdu. Už nebola tak slabá. Vlastne až na amnéziu sa cítila výborne. Zišla železnými skladacími schodmi na prízemie.
„Ahoj krasotinka,“ oslovil ju o niečo starší muž ako Regan a zaculil sa na ňu. Muži okolo neho v rovnakých armádnych uniformách, akú mala ona, sa na ňu s potmehúdskym úsmevom pozerali.
Zneistela.
„Prasatá, skľudnite hormóny!“ po zábradlí schodov sa zviezla vojačka s krátkymi čiernymi vlasmi. „Marlene Varheitová, zástupca veliteľa,“ podala jej ruku.
Kyra sa usmiala a tiež jej podala ruku.
„Nemusíš sa báť, sú to správni chlapci,“ pohodila smerom k nim hlavu. „Chceš ísť za Reganom?“
Prikývla.
„Kde to vlastne sme?“ spýtala sa, keď prechádzali cez zbrojnicu.
„Na základni vysoko v Alpách,“ rozhodila rukami okolo seba. „Týchto pár pancierových stien je náš domov. A teraz aj tvoj,“ pozrela sa na ňu.
„A prečo sme tu? Nie je to tu moc útulné,“ spýtala sa obzerajúc sa po ponurej chodbe.
„Nevieš, čo sa stalo? Naozaj si nič nepamätáš?“
Zavrtela hlavou.
„Zem je v troskách. Ľudia umierajú. Všetky veľké mestá sú zničené a tie menšie sú ovládané alebo pod útokmi.“
„Prečo?“
Marlenina tvár potemnela.
„Americká vláda pre udržanie si postu svetovej veľmoci stvorila 500 000 najlepších elitných vojakov s počítačovou inteligenciou, nadpriemernou silou a „nadprirodzenými“ schopnosťami. Hovoria si Eques – spravodlivosť Zeme. Vymkli sa spod kontroly a zabíjajú bez zľutovania každého, kto im skríži cestu. A nikto nevie, z akého dôvodu. Z ľudí, ktorých nezabili si robia svojich otrokov. Hovorí sa, že sadia stromy, pracujú na pôde a podobne, ale nevie sa, či je to pravda. Osobne si myslím, že je to kravina. Načo by sa už len oni starali o prírodu našej planéty?“ trpko sa zasmiala. „Ale mala si šťastie. Pokiaľ viem, si okrem kapitána jediná, kto prežil ich priamy útok.“
„Ešte ste s nimi nebojovali? Nedajú sa nejak poraziť?“ zachmúrila sa.
„Keď nájdeme nejakých ich výsadkárov a prekvapíme ich, tak sa dajú poraziť, ale nikto ešte neuspel proti celej pripravenej skupine. Všetky mocnosti sveta sa spojili, keď si uvedomili ohrozenie, ktoré USA priniesli svetu. Vyslali na ne najväčšiu armádu v histórii ľudstva. Veľké množstvo Eques sa podarilo zneškodniť, ale oveľa viac zomrelo našich. No zdalo sa, že Jazdci boli porazení. Aspoň sa v to verilo. Krásnych päť rokov žil svet v slastnej nevedomosti. Keď ich nemohli nikde nájsť, vlády svetovú armádu rozpustili, a to bolo to, na čo Eques čakali. Ešte v ten rok zaútočili. Vďaka dymovej a smogovej clone nad väčšinou miest ich nebolo možné zastaviť. Behom jednej jedinej noci boli z Washingtonu DC, Brazílie, Buenos Aires, Londýna, Paríža, Ríma, Madridu, Berlína, Moskvy, Pekingu a Hong Kongu len mestá mŕtvych. Sú ako ľudožrútske kobylky. Všade kam prídu, zanechajú za sebou len spúšť,“ zasyčala zlostne.
Kyra sa zachvela a spánkami jej prešla ostrá bolesť. Tie slová jej boli viac ako známe...už ich počula. Boli to slová muža, ktorého predtým poznala, ale pamätala si z neho len jeho hlas.
„Prečo sa skrývate tu?“ pozrela sa na Marlene spriama.
„Neskrývame sa,“ odfrkla. „Sme stráž Alpského mesta, skrytého v horách tak pätnásť minút odtiaľto. Jedno z troch posledných slobodných miest ľudí západnej Európy. Toto mesto je najväčšie. Vo všetkých troch mestách žije spolu niečo málo cez pol milióna ľudí. Len naše mesto má 250 000 obyvateľov.
„Je to veľa?“ zamyslela sa Kyra.
„Dosť na to, aby medzi nimi vznikali boje a navzájom sa okrádali a zabíjali. Robia presne to, čo pomáha nepriateľovi. Nechránime ich len pred možných útokom Eques. Hlavne ich chránime pred nimi samými,“ povzdychla si a z jej hlasu bol jasne cítiť tieň hnevu nad takýmto správaním ľudí.
„A vy si myslíte, že dokážete Eques poraziť, keď ich neporazila ani najväčšia armáda sveta?“ oči sa jej zvláštne zaleskli. „Nemyslíš si, že je samovražda s nimi bojovať?“
„Tu treba myslieť na stratégiu. Veľké vojská sú dobré pri bojoch na otvorenom priestranstve. Eques útočia zo zálohy. Zaútočili zo svojich dokonale schovaných úkrytov. Boli malý terč a vojsko veľký cieľ. Proti nim máme výhodu. A snáď si nemyslíš, že sme sami?“ zasmiala sa. „Po okrajoch celého mesta sa nachádzajú oveľa väčšie základne ako táto naša. Dokonca jedna základňa je aj v centre mesta. Tak tu ho máme,“ zastavila sa a ukázala na do pol pása nahého veliteľa umazaného od oleja a mazu stroja, ktorému sa venoval tak zapálene, že si ich ani nevšimol.
„Kapitán!“ zakričala Marlene nahlas, ale on nijak nereagoval. „Regan!“ zvreskla. Otočil sa. „Máš tu návštevu!“
Keď si všimol Kyru, zanechal práce.
„Ahoj,“ utrel si ruky do maskáčov. „Ako sa cítiš?“ usmial sa na ňu.
„Na to, že som bola tak dlho v bezvedomí viac ako dobre,“ oplatila mu úsmev.
„Necháš nás o samote?“ pozrel sa na Marlene.
„Keď to musí byť,“ zamračila sa a odpochodovala preč.
„Už sa ti niečo vybavilo?“ prešiel k sudu s vodou.
„Nie, len pár útržkov z pred toho výbuchu. Nič, čo by mi napovedalo, kto vlastne som,“ vydýchla skormútene.
„Časom by sa ti mali začať vybavovať spomienky, aj keď u teba to bude asi trvať trochu dlhšie, keď ani nevieš, kto sú to Eques a vzhľadom k tvojmu veku, vyzeráš na takých osemnásť, si prežila väčšinu života za ich teroru,“ vložil dlane do vlažnej vody a oblial sa.
„Už viem, kto sú.“
„Spomenula si si?“ prudko sa otočil.
„Nie,“ hľadela do odrazu vo vode. „Povedala mi o nich Marlene.“
„A nič sa ti nevybavilo?“
Pristúpila k sudu a hľadela na svoj odraz vo vode. Plavo - hnedé vlasy jej rámovali okrúhlu tvár a siahali jej takmer až po panvu. Z povrchu vody sa na ňu pozerali pieskovo - hnedé dúhovky mandľových očí orámovaných dlhými mihalnicami, ktorým niečo chýbalo – niečo, čo nevedela identifikovať. Bledé, no plné pery vytvarovala v podvedome známom úškrne. Tá tvár jej bola známa, ale akoby nebola jej. Nechápala tomu. Prešla si po nej rukou. Naozaj patrila jej. Čelom jej prešla ostrá bolesť. Rukou rozvírila vodnú hladinu. Už sa znova nepozrela na jej víriaci sa odraz.
„Kyra?“ položil jej ruku na rameno.
Trhla sebou.
„Nie, nič nové sa mi nevybavilo,“ spamätala sa.
„Si v poriadku? Bola si trochu mimo,“ prezieravo prižmúril oči.
„To len...ten odraz mojej tváre. Je to zvláštne. Akoby som nepoznala sama seba,“ zhlboka sa nadýchla.
„Je to trochu divné, ale musíš tomu nechať čas. Už si videla základňu?“ utrel sa osuškou.
„Hej. Keď sme šli s Marlene za tebou, poukazovala mi to tu.“
„Ale okolie si nevidela, však?“ prehodil cez seba voľné ľahké tričko.
„Nie.“
„No tak sa naň pôjdeme pozrieť. Čerstvý horský vzduch ti spraví len dobre. Inak, tá uniforma ti pristane,“ zasmial sa a šiel hore schodmi. „No poď!“ otočil sa k nej, keď nešla za ním.
Vyťukal osemmiestny kód a ťažké pancierové dvere, ktoré chránili základňu pred vonkajším vniknutím sa pomaly otvorili a vnútornú halu zalialo slnečné svetlo. Regan vybehol von a nadýchol sa z plných pľúc sviežeho chladného vzduchu. Pozrel sa na Kyru, ktorá pomaly kráčala smerom k nemu v nemom úžase z veľkoleposti okolitých hôr a horskej nepoškvrnenej prírody. Jej vlasy v lúčoch slnka pripomínali skvejúce sa zlato a povievali v jesennom vetre, ktorý ohýbal konáre stromov s rôznofarebnými listami.
„Prekrásny pohľad,“ povedala omámene.
„Áno. Jedno z posledných miest, ktoré ľudstvo alebo útoky Eques nezničilo. Aj keď popravde, tieto hory bývali kedysi omnoho väčšími, ako sú teraz. A Alpské mesto im tiež na kráse nepridáva. Ale to je daň, ktorú tieto lesy nesú za to, že obývame túto planétu.
„Nie je to hriech ničiť toľkú krásu?“ rozhodila rukami okolo seba a otočila sa dokola.
„Určite to nie je dobrý skutok,“ prešiel trochu ďalej. „Poď sem!“ zakričal na ňu.
Pribehla k nemu. Nebola schopná slova. Len hľadela nadol, kde sa pred ňou rozprestieral nádherný pohľad na hory i doliny, potoky i rieky. Sadla si na skalu, na ktorej stáli.
„Vyzerá to ako raj.“
„A na väčšine sveta je peklo,“ sadol si k nej.
„Pôjdeme niekedy aj do mesta?“ opýtala sa neprestávajúc upierať zrak na okolie.
„Ak to nebude nevyhnutné, tak nie. Neradi tam chodíme. Sú tam vidieť všetky nedostatky ľudí. Tu je to dokonalé.“
„Je to dokonalé,“ súhlasila a pozorovala obrovského dravca plachtiaceho vysoko na oblohe, ako číhal na svoje hlavné jedlo, niekde tam dole. Bol tak vysoko, a pritom, keď zaostrila zrak, zdalo sa jej, že ho vidí o dosť bližšie, ako v skutočnosti bol. Výstrel preťal horské ticho a vták sa rútil k zemi. Prudko sa postavila.
„Čo sa...?“
„Niekto z mesta,“ odpovedal skôr, ako sa stihla vôbec spýtať. „Už vieš, prečo tam neradi chodíme.“
„Zabili ho pre jedlo?“
„Pravdepodobne len z nudy.“
„Sú horší ako tie zvieratá. Prečo chránite takých ľudí. Mali by ste ochraňovať len tých, čo si to naozaj zaslúžia,“ jej tvár nadobudla až príliš ostrý výraz.
„To sa nedá. Aj oni sú ľudia a ľudí je čoraz menej. Pokiaľ nikoho nezavraždia, spadajú pod našu ochranu,“ pousmial by sa, keby nezaregistroval jej rozhorčenie.
„Ale veď oni zavraždili! Zabili nevinného živého tvora!“ vykríkla a do očí sa jej tlačili slzy.
„To je síce pravda, ale nespadá to do pojmu vražda,“ povedal utišujúco.
„Vražda by to nebola, keby ho zabili kvôli jedlu – to je princíp života. Ale ani to najbiednejšie zviera nezabíja len tak z nudy alebo dokonca pre radosť. Je to nechutné. Príroda nám dala zvieratá, preto, aby sme ich mohli obdivovať, utíšiť nimi hlad alebo sa odieť, keď nemáme inú možnosť. A nie ich len tak hubiť,“ dokončila ostrým tónom a otočila sa mu chrbtom. Sama nevedela, kde sa v nej tá zlosť brala.
„Máš pravdu. Ukľudni sa,“ pohladil ju po chrbte. „Ale na svete to už raz tak chodí a nedá sa s tým nič robiť.“
Otočila sa späť k nemu.
„Prečo viac ľudí nie je ako ty,“ zahľadela sa mu do očí.
„Nie som jediný, kto má podobné názory. Ale je pravda, že takých ako sme ty a ja nie je veľa. Ale nemysli na to. Nechceš sa prejsť?“
Prikývla.
Napínavý príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár