with all the taste I desire
it’s all good if you let me dive
with some sharks on the ground
(Apocalyptica a Sandra Nasic - Path)
Hrubá pokrývka snehu sa v žiare zapadajúceho slnka sa ligotala ako záveje brúsených diamantov. Uprostred tej trblietavej krásy sa vynímali dve postavy v čiernych kombinézach zahĺbené na prvý pohľad v tvrdom boji. Prvý bojovník bojoval s ľahkosťou a uvoľnene. Dokázal vykryť všetky súperove útoky s hravou samozrejmosťou. Sám uštedril protivníkovi len pár ľahkých rán. Nie preto, že by to nedokázal, ale preto, že nebojoval naplno. Útoky druhého bojovníka boli neisté a ťažkopádne, hoci pohyby mal rýchlejšie ako prvý a narozdiel od svojho protivníka dával do útokov všetko. Vo chvíli malej nepozornosti súpera zaútočil plnou silou. Tichou snehom zasypanou krajinou sa ozval dutý zvuk úderu dvoch drevených palíc.
„Mám ťa,“ vzdychla Kyra pritláčajúc svojou váhou Regana do snehu.
„Ani by som nepovedal,“ stiahol ju pod seba. „Ja mám teba,“ usmial sa.
„Remíza?“ nadvihla obočie.
„Ani nápad,“ naklonil sa k nej tak, že ich oddeľovalo len skrížené drevo. „Vyhral som.“
„Tak to teda nevyhral,“ blyskla po ňom očami a na jeho prekvapenie ho nohami sotila pred seba a vyhupla sa späť na nohy. Rozbehla sa k nemu zanechávajúc v snehu hlboké stopy. Zahnala sa mu palicou po nohách no on ju saltom preskočil.
„Prehrala si. Vzdaj to a uznaj porážku,“ začula jeho šepot pri svojom uchu a na krku ucítila dotyk chladného dreva, ktoré už v podstate nedržala v rukách.
„Podvádzal si,“ zahundrala podliezajúc palicu.
„Ako to myslíš?“ chytil ju za boky.
„Dobre vieš, že neviem tie akrobatické kúsky. Využil si to.“
„Myslíš si, že boj je spravodlivý?“ chcel ju k sebe pritiahnuť bližšie. Prudko sa mu vytrhla a odbehla pár metrov od neho. Zohla sa a trafila mu snehovú guľu priamo do tváre. Keď sa spamätal, otriasol sa a rozbehol sa za ňou. Než ju však chytil, prepadol sa do hlbšieho snehu a stiahol ju so sebou do mäkkej, no studenej prikrývky. Snažiac sa získať nad tým druhým prevahu sa váľali po snehu a o chvíľu už boli kompletne bieli. Kompletne ju privalil a znemožnil jej voľný pohyb. Spriama sa jej pozrel do očí a chystal sa ju pobozkať. Vo chvíli, keď zavrel oči, ucítil namiesto jej teplých pier sneh na svojej hlave. Kyra sa zvonivo rozosmiala a vymrštila sa na nohy.
„Je mi zima,“ skonštatovala sucho a podala mu ruku. Uchopil ju, ale namiesto toho, aby vstal, stiahol ju k sebe. Chvíľu si len tak hľadeli do očí, a potom spojili svoje pery.
„Neber si to tak.“
„Čo má ona, čo ja nemám?“ zasipela Marlene pozorujúc Kyru s Reganom prechádzajúcich okolo nich zanechávajúc mokré šľapaje.
„Naozaj to chceš vedieť?“ zasmial sa jej priateľ.
Prudko ho buchla do ramena.
„Si odporný, vieš to? A mimo to, neverím jej. Je tu už vyše troch mesiacov. Musela si na niečo zo svojej minulosti spomenúť, aj keď tvrdí opak,“ zahundrala.
„Jednoducho žiarliš,“ zasmial sa znova.
„Choď vyčistiť záchody,“ povedala rozladene.
„Čo?“ nechápavo sa na ňu pozrel.
„Je to rozkaz,“ zavrčala zlostne.
Vojak len pokrútil hlavou a šiel splniť rozkaz. Marlene sa ešte poslednýkrát zadívala na pár. Kyra sa veselo usmievala, priam z nej vyžarovalo šťastie. Možno naozaj len žiarlila. Povzdychla si a odišla do svojej izby.
„Biele ľalie,“ vydýchol jej do vlasov objímajúc jej nahé telo zľahka skropené potom.
„Čo?“ otočila sa tvárou k nemu s nechápavým výrazom, no nežným pohľadom ešte stále trochu zakaleným z prechádzajúceho vyvrcholenia.
„Pýtala si sa ma, čo si pamätám z domova. Nevedel som ti vtedy odpovedať, ale spomenul som si. Biele ľalie. Mama mi ich dávala na stôl vedľa postele, keď som bol malý. Vždy nimi voňala. Pestovala ich na záhrade. Potom prišli tie nové kyslé dažde a kvety zvädli. Vôňa však ostala. Potom prišli Eques a zmizla aj tá vôňa. Doteraz si pamätám modré svetlo v očiach toho Eques,“ ani si neuvedomil, že po tvári mu kĺzala slza. Slza plná horkosti a nenávisti, ktorá presahovala hranice ľudského chápania. Ucítil na líci horúci dotyk Kyriných pier, ktorými zotrela jeho slzu. Zaboril ruku do jej jemných vlasov a schúlil sa jej do náručia. Tu sa nemusel hrať na silného vojaka bez strachu. Mohol byť sám sebou.
Vreskot vystrašených detí. Krv tečúca z otvorených rán. Ľudské telá – umierajúce, mŕtve. Muž s jasne žiariacimi očami sa pomaly blíži k nej. Už je od nej len pár metrov a na tvári mu pohráva nebezpečný úškrnok.
Ucítila na tvári letmý dotyk pier. Hľadela na Reganov nahý chrbát, na ktorý sa pomaly spúšťalo biele tielko, ktoré o pár sekúnd zakrylo tmavé tričko. Keď na seba hodil vyteplenú kombinézu podobnú tým, v ktorých spolu bojovali ibaže v bielom podaní, uvedomila si, že niekam odchádza.
„Kam ideš?“ vyslovila otázku ešte skôr, ako ju začala páliť na jazyku.
Pootočil hlavu a trochu prekvapene sa na Kyru pozrel. Keď si ujasnil, že je naozaj hore, otočil sa celý a zamieril k nej.
„Dobré ráno,“ pobozkal ju na krk. „Myslel som, že budeš spať dlhšie.“
„Zlé sny,“ zamračila sa a pretiahla sa v posteli ako mača. „Tak, kam sa chystáš?“ nedala sa odbiť.
„Ideme do našej časti mesta,“ oznámil jej nabíjajúc malú čiernu zbraň s neprimerane silným výstrelom podobným brokovnici a ďalekým dostrelom, Fastex030.
„Asi to nebude obyčajná vychádzka,“ poznamenala sarkasticky a premerala si neprestreľnú vestu, ktorú si obliekol a zásobník, čo vložil do vnútorného vrecka vrchnej časti kombinézy.
„Menšie nepokoje,“ založil zbraň do púzdra.
„Eques?“ presunula sa na okraj postele.
„Horia malé ohne. Keby to boli oni, horeli by vatry. Ale všetko je možné.“
„Nechoď tam,“ povedala s kamennou tvárou.
„Je to moja povinnosť,“ zhovievavo ju pohladil po tvári.
„Prosím. Keby sa ti niečo stalo....ja...asi by som to neprežila,“ chytila ho za zápästie. „Ostaň tu radšej so mnou,“ postavila sa a prikrývka odhalila jej nahé telo.
Pritiahol ju k sebe a vášnivo pobozkal.
„Vrátim sa,“ otočil sa a odišiel, aj keď by sto ráz radšej prijal jej ponuku a ostal s ňou. Ale bol vojak...kapitán. Bola to jeho zodpovednosť.
„Klape vám to, Reg?“ spýtala sa Marlene schovávajúc sa za jeho chrbtom pred ostrým vetrom, ktorý rozrážali na snežnom skútri.
„Je mojím svetlom v tomto temnom období,“ odpovedal jej prekričiac silné nárazy vetra.
„Už si na niečo spomenula?“ pustila ho, keď vysadali.
„Len na tú bitku,“ odmlčal sa a sťažka vykročil vpred.
To, že sa blížili k veľkému ľudskému obydliu dokazoval zápach skládky šíriaci sa ďaleko po okolí. Vždy mu robilo problém zvyknúť si na zmenu medzi horami a mestom. Ešte boli dobrého pol kilometra od okraju mesta a už počuli rev a nadávky sprevádzané výstrelmi nesúce sa vetrom. Znepokojene zrýchlili krok. O malú chvíľu sa ocitli priamo v centre boja dvoch kmeňov severného bloku mesta.
Pridali sa k oveľa menšej jednotke, ktorá bola na stráži a v bojovej formácii obkľúčili dav s namierenými zbraňami pripravenými k streľbe.
„Ukľudnite sa,“ vyšiel do obrovského kruhu Regan ako veliteľ.
„Ty nám nemáš, čo rozkazovať!“ zakričal mladík kúsok od neho.
„Je to pre vaše dobro,“ povedal celkom kľudne hľadiac do hlavne zbrane mladého muža. Stalo sa to v zlomku sekundy. Chlapec pravdepodobne ani nechcel strieľať, no jeho neopatrnosť viedla k tragédií. Zazneli dva výstreli a dve telá padli na zem.
„Si v poriadku?“ pribehla Marlene k veliteľovi.
Mlčky prikývol.
„A čo chlapec?“ spýtal sa, hľadiac na nehýbajúce sa telo.
Jeden z vojakov k nemu pribehol a skúsil pulz. Záporne pokrútil hlavou. Chlapcova matka k nemu v hysterickom plači pribehla a zovrela ho v náručí.
Regan sa s povzdychom postavil a vzápätí sa zapotácal. Marlene si všimla krvavého fľaku na jeho ramene. Ešte poslednýkrát sa pozrel na srdcervúci obraz matky nad telom svojho syna a znechuteným pohľadom prešiel dav.
„Nie je nás ani polovica z počtu, ktorý bol predtým ako prišli Oni. Ale namiesto toho, aby sme držali spolu a pomáhali si prežiť ďalší deň, bojujete proti sebe. Namiesto toho, aby ste sa podelili o jedlo a vodu, kradnete si ju, a potom začínate zbytočné bitky. Nebudú to oni, kto nás zničí. Budeme to my sami,“ ukázal na mŕtve telo.
Dav sa začal rozpúšťať a priatelia chlapca a jeho matky prešli k nim. Jedny odtiahli starú ženu, ďalší zabalili telo do plachty a vzali ho do domu na prípravu pohrebu.
„Vrátil si sa,“ vydýchla Kyra so zbožným poďakovaním v hlase a objala ho. No keď sa dotkla jeho ramena, zháčil sa bolesťou a ona si všimla krv na svojom bielom tričku. „Čo sa stalo?“ spýtala sa znepokojene.
„Jeden z tých, čo si nedajú povedať. Bol to ešte chlapec. Pochybujem, že ma chcel naozaj zabiť. No teraz je mŕtvy. Marlene ho automaticky zastrelila. Keby jej výstrel neodvrátil jeho ruku, pravdepodobne by som bol už mŕtvy.“
„Si z toho smutný,“ skonštatovala.
„Mal pred sebou ešte celý život,“ povzdychol si.
„Buď on alebo ty,“ prehovorila. „Marlene sa rozhodla správne,“ pohladila ho.
„Tiež si myslím,“ ozvala sa Marlene a chytila Regana za zdravé rameno. „Ale on mi robil celou cestou späť prednášku o tom, že nemôžem len tak na niekoho strieľať, akoby bola iná možnosť,“ prevŕtala ho pohľadom. „Musím ti to zašiť. Vyzerá to na čistý priestrel. Nemali by byť žiadne komplikácie,“ pousmiala sa a viedla ho na ošetrovňu. Kyra mlčky stála, hľadiac na ich chrbty. Marlene a Regan sa poznali už roky, zatiaľčo ona sa s ním poznala len pár mesiacov. Prežili spolu mnoho nebezpečných situácií, veľa šťastných i smutných chvíľ. Absolútne sa na seba spoliehali. Pochybovala, že by jej Regan zveril svoj život ako Marlene. Zmocnili sa jej pochybnosti, či k sebe vôbec patria.
Neprešiel ani jeden pokojný týždeň, Reganove plece sa ešte úplne nezahojilo a už sa znova rozhoreli ohne.
„Opäť nepokoje?“ spýtala sa utrápene Kyra a nebolo to len tým, že odchádzal zas do mesta.
„Eques,“ takmer zasyčal Regan.
Kyra zdesene zhíkla.
„Nechoď tam,“ pevne mu zovrela ruku.
„Dobre vieš, že musím.“
„Ale veď si ešte zranený,“ jej oči priam prosili.
„Je to len škrabanec. Nemôžem nechať svoj oddiel i mesto na holičkách.“
„Tak pôjdem s tebou,“ hlesla.
„Nie,“ povedal nekompromisne.
„Ja sa ťa nepýtam. Ja ti to oznamujem,“ zamračila sa a oči sa jej leskli rozhorčením.
„Nechcem, aby sa ti niečo stalo,“ prešiel jej palcom po krivkách pier.
„Ak sú tu, určite prídu aj sem,“ odpovedala.
„To, čo tam bude, nie je pohľad pre ženy,“ namietol.
„Marlene ide tiež,“ odsekla.
„Marlene je môj zástupca. Je to vojak,“ oponoval.
„Nemáš na výber. Pôjdem, či sa ti to páči alebo nie,“ pevne ho chytila za ruku.
Nič nepovedal. Len si povzdychol a preplietol svoje prsty medzi jej. Kyra sa spokojne usmiala.
Pohraničné časti Mesta boli prázdne, len sem – tam sa objavili na snehu krvavé fľaky. Bolo tam až nepríjemné ticho, ktoré doslova ohlušovalo. Obydlia, okolo ktorých kráčali, boli prázdne. Šli asi tri hodiny smerom do centra mesta, keď ich priam udrel odporný puch hnijúceho mäsa. S neblahým tušením sa vydali k jeho zdroju a Regan nebol sám, komu sa triasli ruky. Uprostred zasnežených budov stál mierne zasnežený kopec. Vietor, ktorý zadul, odostrel hrôzu, ktorá sa skrývala pod jemnou snehovou pokrývkou. Tisícky tiel naukladaných na sebe. Boli tam telá vojakov, obyčajných mužov, žien a dokonca aj detí. Spod mŕtvolnej pyramídy vytekala červená škvrna. Kyra sa prudko otočila a ako jedna z viacerých vyvrátila obsah svojho žalúdka do snehu. Utrela si ústa vreckovkou. Regan ju k sebe pevne pritisol a sám odvrátil hlavu.
„Pozor!“ zakričal jeden z vojakov a s ďalšími štyridsiatimi padol na zem s prestrelenou hlavou.
Ostatní sa prikrčili k zemi a rozutekali sa do zákopov. Prúd spanikárených vojakov ich od seba oddelil. Krásnu bledú tvár výzorovo mladého Equesa skrivil diabolský úsmev lovca, keď sa po ňom ohnal mečom predtým bezpečne odpočívajúcim za koženým opaskom a odhodil vyprázdnený samopal do blata. Jeho údery boli omnoho rýchlejšie a silnejšie ako Reganove, ale on ich stíhal vykryť. Utrpel však pár nepekných škrabancov, ktorých bolesť sa snažil nevnímať a úspešne sa mu to darilo. Kútikom oka zazrel vydesenú tvár Kyry, ku ktorej sa pomalým rokom blížil jeden z Nich s jasne žiariacimi modrými očami. So žiarou oznamujúcu smrť. Anjel smrti. Nevedel ako v sebe vzal toľko sily. Odrazil nepriateľov útok, pričom mu zaryl jeho vlastný meč do brucha a zem skropili kvapky tmavej krvi. Rozbehol sa smerom, kde stála Kyra a nevšimol si, že vedľa neho bol ďalší. Zasiahnutý spadol na zem.
Kyra stála uprostred krvavého snehu. Okolo nej stála skupina tiel vojakov, ktorí sa ju snažili ochrániť a kúsok od nich ležal aj Regan. Kráčal k nej. Jasné oči žiarili modrým plameňom. Šaty mal pokropené krvou. Cudzou krvou. Deja vou. Chvela sa strachom. Dva obrazy sa jej prelínali. Minulosť a prítomnosť sa stávali jednotnými. Ten istý muž s mečom v ruke, ktorý k nej kráčal, upínajúc k nej oči. Len prostredie sa zmenilo. Zastavil sa vedľa Regana. Videl, ako sa mu dvíhala hruď. Žil. Pozdvihol meč.
„Nie!“ napriek strachu sa vrhla smerom k nim, no potkla sa o jedno z tiel.
Zamyslene sa na ňu pozrel. Prešiel až tesne k nej. Modrý plameň vyhasol.
„Chrániš ho?“ naklonil hlavu na stranu. Podal jej ruku.
Vydesene sebou mykla.
„Bojíš sa ma?“ zasmial sa.
Neodpovedala, len na neho hľadela vydesenými očami.
„Ty Kyra?“ nadvihol obočie. „Poď,“ trochu sa zohol a opäť jej nastavil dlaň.
Neprijala ju. Vnímala, že na ňu hľadí niekoľko žiariacich párov očí. Nastalo hrobové ticho. Ani vietor si nedovolil narušiť ho. Triasla sa. V hlave jej tupo pichalo. Pevne ju chytil za ramená a pritiahol k sebe. Chcela sa mu vytrhnúť, ale nemala dosť síl. Zo strachu. Dotkol sa studenými koncami prstov jej spánkov. Čelom jej prešla ostrá bolesť, ktorá ju prinútila opäť klesnúť k zemi.
„Vieš, kde ma nájdeš,“ usmial sa a odišiel.
S ním sa stratil aj zvyšok. Ležala a dlane si tisla k spánkom. Bola to neuveriteľná bolesť. Tisíce ihiel sa jej zapichovali do mozgu. Keď trochu poľavila, poobzerala sa okolo. Medzi desiatkami mŕtvych tiel sa stretla so zhrozeným nechápajúcim Marleniným pohľadom, ktorá ležala na zemi s rozrezaným bokom a snažila sa rukou spomaliť krvácanie. V bolestnej kŕči zavrela oči a ruka jej ochabla. Krv sa začala valiť nanovo. Pribehla k nej a ranu jej previazala tričkom, ktoré strhla jednej z mŕtvol. Skúsila jej tep. Žila. Rovnako ako Regan.
Muž so žiarivým divým leskom v očiach sa oháňal dlhou krvou zašpinenou dýkou. Ostrá čepeľ prenikla do živého mäsa. Ďalšie telo spadlo na zem mŕtve.
Ten istý muž stál uprostred nádherne vyzdobenej osvetlenej miestnosti. Usmieva sa na ňu, držiac v ruke mláďa holubice. Obraz preťal obraz a videla už dospelú holubicu letiac von oknom. Slnečná žiara sa jej prekrásne odráža na bielom perí. Šťastný výraz mužovej tváre, ktorá sa zmení v zohyzdenú nenávisťou. Nenávisť voči ľuďom. Kopec mŕtvych. Krv. Hnilobný pach.
Prudko otvorila oči. V hlave jej trieštilo. Premohla sa a pozrela sa na muža ležiaceho na posteli hneď pred ňou.
„Nejaká zmena?“ chytil ju za rameno jeden z tých mála, čo prežili.
Dotkla sa Reganovho čela.
„Teplota klesla,“ konštatovala s miernou úľavou. „Ako sú na tom ostatní?“ obrátila sa k nemu.
„Chris a Aaron sa prebrali, ale Marlene, Jeremias, Fred a Bobby sú ešte stále v kóme a Norman v noci umrel,“ povzdychol si a pri spomienke na dlhoročného priateľa sa mu vtisli do očí slzy.
Smutne zvesila hlavu.
„Mala by si niečo zjesť,“ prezrel si jej pobledlú tvár a červené oči s tmavými kruhmi.
Nesúhlasne pokrútila hlavou a zahľadela sa na Regana. Steve odišiel. Namočila handru do studenej vody a utrela mu pot z tváre.
Tma. Bolesť. Slabosť. Voda. Nemôže dýchať. Otvorí oči. Nadýchne sa. Trhá jej to pľúca. Muži v bielych plášťoch. Ich vystrašený pohľad.
„Už vás nepotrebujem,“ počuje hlas.
Biele plášte sa zafarbujú do purpurova. Je jej to jedno. Zavrie oči.
Zobudil ju jemný dotyk. Stretla sa s tmavými očami milovanej osoby. Zo samej radosti prestala vnímať bolesť hlavy. Naklonila sa cez posteľ k Reganovi a jemne ho pobozkala na čelo.
„Konečne si sa prebral,“ usmievala sa.
„Myslel som si, že je to sen, keď som ťa uvidel vedľa seba,“ s miernou námahou sa podoprel rukami a pohladil ju. „Bál som sa, že ťa zabili.“
„Som tu,“ chytila ho za ruky.
„Bál som sa, že mi zoberie aj teba...“
„Ako to myslíš?“
„On. Bol to on. Ten, čo vyvraždil moju rodinu,“ precedil cez zuby.
„Nie, mňa nedostal. Som s tebou,“ upokojovala ho.
Odvrátil od nej pohľad a len ju pobozkal na ruku.
„Musíš spať,“ povedala mu a napravila prikrývku.
Zavrel oči.
„Kyra,“ jemne sa jej dotkol ramena. Nereagovala. Ďalej sa chvela a kŕčovito zatínala prsty do plachty. „Kyra,“ zatriasol ňou.
Odstrčila ho od seba s takou silou, že prepadol cez posteľ. Posadila sa. Neuniklo mu, že sa jej hrudník neuveriteľne rýchlo dvíha. Oči mala desom doširoka otvorené, no o chvíľu ich pevne zovrela a prsty si zaryla medzi vlasy a dlaňami si tlačila na spánky.
„Kyra!“ chytil jej ruky a donútil ju pozrieť sa naňho. Po lícach jej stekali slzy. „Si v poriadku?“ spýtal sa značne vystrašene.
Odkývla.
„Zase zlý sen?“ ostražito si ju prezeral, aby mu neunikol ani jeden jej mimický pohyb. Niečo, čo by mu napovedalo, čo sa s ňou v poslednej dobe dialo. „Môžem ti nejak pomôcť?“
„Zbav ma tých nočných mor. Tej bolesti. Mám ju tu v hlave. Nedá – sa – to vydržať,“ vykríkla hystericky a udrela sa do hlavy.
Pevne ju k sebe privinul, držiac jej chvejúce sa telo.
„Ešte sa neprebrala?“ spýtal sa Chrisa, pozorujúc takmer voskovú, potom sa lesknúcu Marlene.
„Nie,“ odpovedal smutne. „Jej stav je stabilný, ale nepreberá sa. Skoro, ako by nechcela. A čo Kyra?“ otočil sa od pacientky k veliteľovi. „Pomohli tie lieky?“
„Akoby ich ani neužívala.,“ povzdychol si. „Už predtým mala nepokojné noci, ale od tej udalosti v Meste, sa to stále zhoršuje. Neviem, čo jej spravili.“
„Spomínala, čo sa jej sníva?“
„O Eques, zabíjaní...Pravdepodobne si spomína na to, keď sme ju našli. Ale už o tých snoch nechce hovoriť,“ povedal utrápene.
Kyrine bolesti hlavy boli čoraz častejšie a intenzívnejšie a nočné mory ju nezasahovali len v noci. Nikomu sa nezverila s ich obsahom. Už ani Reganovi. Pocítila k nemu neznámu nedôveru. Bola čoraz utiahnutejšia. Vyhľadávala samotu. Stranila sa ostatných i svojho milenca. Kvôli strachu, že sa zase vráti k tej hrôze z nočných mor, nespávala. Bola ako živá mŕtvola. Bledá, oči zaliate krvou a slabosť ju premáhala tak, že neraz skončila v nemocničnom oddelení. Nikto nevedel definovať, čo ma na svedomí jej stav. Ona to však vedela. Vedela, ale nechcela si to priznať. Utekala pred tým, ako pred morom. Za nič na svete nechcela otvoriť trinástu komnatu svojej mysle. Bála sa, čo tam nájde. Bála sa toho viac ako smrti.
Bola noc. Húf netopierov letiacich okolo nej. Pozorovala ich s detským nadšením. Svetlo uprostred tmy. Dvanásť mocných mužov v bielych rúchach sediaci pri dlhom stole. Pozorujú ju. Chytajú sa každého slova, ktoré vychádza z jej úst. Sú to jej ústa. Počuje svoj hlas. Je to ona. Nie, nemôže. Ale je.
Modrooký muž ju drží za ruku. Teraz si to uvedomila. Ten Eques ju drží za ruku.
„Ľudstvo je mor, ktorý sa rozšíril na našej planéte a pomaly ju stravuje a ja som sérum,“ počula sa. Stojí v centre boja. Pozoruje masaker okolo nej. Začuje detský plač. Blíži sa k jeho zdroju. Muž uteká s dieťaťom v náručí. Cíti tlak rukoväte ľahkého meča v jej dlani. Odrazí sa od zeme a v akrobatnom čísle švihne mečom. Telo bez hlavy padá do prachu. Dieťa leží na zemi. Plače. Cíti, ako sa jej pery krivia do diabolského úsmevu. Nie, nesmie to dovoliť. Snaží sa utiecť, ale jej telo je teraz nepatrí. Patrí Jej. Dvíha meč. Jeho ostrie tak ľahko preniká telíčkom dieťaťa. Plač ustal. Muž s modro žiariacimi očami kráča k nej s mečom i tvárou pokropenou krvou. Cíti vábivú pachuť krvi v jeho bozku.
Sála s dvanástimi mužmi. S dvanástimi Eques.
Žiara. Tma.
Opäť ten muž. Kráča k nej. Podáva jej ruku. Odmieta ju. Cíti jeho prsty na svojich spánkoch.
„Vieš, kde ma nájdeš,“ počuje jeho slová.
„Dorian,“ otvorila oči.
Cíti úľavu. Bolesť je preč. Zmizla. Ona sama si ju spôsobovala, keď nechcela prijať fakty. Keď chcela zahnať svoju minulosť. Pozrela sa na Regana, spokojne spiaceho vedľa nej. Vedľa nej. Ale kým vlastne je? Vedela to. Áno. Ale kým chcela byť? To je to, čo nevedela. Triasla sa. Nedokázala sa pohnúť. Slzy jej samovoľne tiekli po lícach. Neutierala ich. Bolo to zbytočné. Nechala ich tiecť. Odnášali so sebou aj bolesť v jej srdci. Nevedela, ako dlho tam len tak sedela a plačúc ho pozorovala. Mohlo to byť len pár minút alebo niekoľko hodín. V hrudi jej pomyselná španielska čižma zvierala srdce tak silno, že sotva lapala dych. V tichosti sa obliekla. Naklonila sa nad neho s malou dýkou v ruke. Zavrela oči a švihla. Otvorila oči. Čepeľ sa zastavila pred jeho krkom. Nedokázala to. Nemohla. Zastrčila si dýku za opasok. Sklonila sa nad neho a vychutnala si posledný ľudský bozk. Narovnala sa a rezko sa vydala na odchod.
„Kyra?“ ozvalo sa jej za chrbtom.
Proti svojej vôli zastavila.
„Kam ideš?“
„Prejsť sa,“ neotočila sa. Už by nedokázala odísť. Utiekla.
Napínavý príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
1
ice_stovo
12. 11.novembra 2007 19:19
Zvlastne, ale dobre. Dobre sa to citalo a aj ten pribeh je fakt zaujimavy.
Napíš svoj komentár