Dobrá správa

Dobrá správa

Robo sa začal správať ako anjel. Každý deň mi volal. A aj keď som z jeho hlasu počula, že ešte stále je nervózny, snažil sa to skrývať. Par dní pred tým sa mi ozval. Mal na mňa prosbu. Potreboval peniaze. Právnik, vybavovačky... vysvetlil mi o čo ide. Chcela som mu pomôcť, veľmi som mu chcela pomôcť. A aj keď som vedela, že to bude ťažké, sľúbila som mu, že sa pokúsim s tým niečo urobiť.
Ten víkend sme mali byť spolu a tak som už nemala veľa času na rozmýšľanie, či mu peniaze dám alebo nie. Vzala som si obálku s mojou poslednou poistkou a vzala si 80 eur. Viac som si dovoliť nemohla. Dúfala som, že mu to aspoň trochu pomôže.
Hneď ako som prišla k nemu, som mu tie peniaze dala. Bol mi vďačný, a aj sa mi odvďačil tým najkrajším spôsobom. Nepýtala som si ich od neho späť. Vedela som, že on mi ich bude vracať postupne tým, že bude tráviť čas so mnou a bábätkom.
Po ďalšom víkende, hneď začiatkom týždňa ma čakala kontrola u doktorky. Padalo mi na jedenásty týždeň a bábätko bolo už vidieť. Aj keď malo len tri centimetre. Bolo to neskutočné.
Robovi som hneď napísala sms. Zavolal mi, keď som už bola na praxi. Usmieval sa. Tešilo ho, že som šťastná. Nemohol so mnou dlho hovoriť, aj on bol v práci, ale povedali sme si všetko podstatné.
Tešila som sa na ďalší víkend s ním. Čakala som, že mi zavolá, ale nečakala som, že o jednej ráno.
- Prideš?
- Robo, zlato, je jedna hodina ráno. Ako mám teraz prísť?
- Šak taxíkom.
- Nemôžem len tak ísť.
- Tak nemusíš, a už nemusíš chodiť vôbec.
- Zlato, netráp ma.
- Ja trápim teba? To ty nechceš prísť.
- Ja som nepovedala, že nechcem.
- Tak prídeš?
- Áno. Prídem
Keď som k nemu prišla, už spal. Nechcela som ho budiť. Prezliekla som sa, a ľahla som si vedľa neho. Objal ma. Vedel, že prídem. Bol len unavený. Nadránom ma pobozkal a povedal mi, láska moja, milujem ťa. Akoby to hovoril zo spánku. Prisunul sa ku mne bližšie a začal mi hladit stehno. Bola som unavená. Ale nie na toľko aby som si nemohla dovoliť ďalšiu prebdenú noc. Naozaj sme toho veľa nepospali. Ale stálo to za to. Na druhý deň išiel do práce. Bol krásny deň a ja som čakala na kamošku, ktorá mala prísť pre mňa. Keď som už bola pripravená, a rozhodla som sa jej ísť oproti, zavolala mi, že sa musela otočiť. Nahnevalo ma to. Čo mám teraz robiť? Roba som rušiť v práci nechcela. A tak, keďže bolo pekné počasie, som sa vybrala domov pešo. Sedem kilometrov. Bola to dobrá prechádzka. Aj keď riskantná v tomto svete.
Našťastie, všetko dobre dopadlo, a ja som oznámila Robovi, že som v poriadku prišla domov aj keď pešo.
- Ty si sa zbláznila?
- Nie. Veď je pekné počasie. A prechádzka sa mi zišla.
- Ako povieš.
- Som v poriadku, neboj sa.
- Dobre. Ideme hrať. Potom si zavoláme.
- Veľa šťastia
- Ďakujeme.

Večer mi zavolal, že vyhrali. Zablahoželala som mu. Bolo fajn, že myslel aj na niečo iné ako na väzenie.
A o dva dni neskôr, už na basu nemusel myslieť vôbec. Zavolal mi a bol akýsi šťastný.
- Zlato moje.
- Čo môj?
- Nikam nejdem, som čistý. Vybavil som to. A kamoška jedna mi pomohla. Nebolo to len vďaka tebe.
- Takže nejdeš do väzenia?
- Nie. Som čistý ako ľalia. Ako ľalia.
- Ani nevieš aká som šťastná!
- Buď. Máš dôvod.
- Oslavuješ?
- Trochu. Potom si zavoláme.
Keď sa neozýval, napísala som mu, že už idem spinkať a že nech kľudne oslavuje. Odľahlo mi. Konečne môžem lepšie spávať. Dúfam, že sa už nič nepokazí. Všetko nasvedčovalo tomu, že to tak bude.

 Blog

6 0 0 0 0

Komentuj

35 komentov k blogu