- A pochybuješ o tom?! Začudovane sa opýtala.
- Nie, práveže je to až príliš bolestivo pravdivé. Lenže človek si to nepripúšťa, ked si dá spolu s kamarátmi len tak, aby nevyzeral ako slaboch zopár šlukov z fajky. Vyfúkne hustý, ťažko zapachajúci dym a o chvíľu je proste šťastný... Príliš jednoduchý spôsob, ako si navodiť šťastie, nie to, aby ho nejaké obavy z budúcnosti, mohli odradiť...
Na jeho mlčanie, ktorým čakal, že začne vravieť niečo ona, nereagovala. Len sa zasnene dívala do dažda a premýšľala. Nevedel či má pokračovať, alebo byť ticho. Nedokázal zo strnulej tváre vyčítať ani náznak zaujatia, ale ani štipku odporu...
- Milujem dážď. Povedal do šumu dažďových kvapiek dopadajúcich na listy lesa naokolo. Raz za čas sa zablyslo, následne zahrmelo a s ním od úľaku až podskočilo. Naraz sa k nemu pomaly otočila a rozvážnym pokojným hlasom začala rozprávať aj ona:
- A teba to baví? Otázka, ktorá sa mohla vzťahovať na tisíc iných vecí, ale vedel, že sa nepýta na jeho koníčky, ani školu, ani nič tak samozrejmé...
- Musí. Nemal čo viac k tomu dodať. A tváril sa, akoby jej dal najvyčerpavajúcejšiu odpoved, akú mohol. Ale videl jej pohľad, ktorým mu naznačovala, nech povie viac...
- S bicyklom som prechádzal celý svet, na špagátiku za sebou som si nosil šťastie, ked som chcel, len som ho potiahol a už som ho mal. Ale spolu so mnou rástla aj šnúrka mojho šťastia. Ale rýchlejšie ako ja. Už som ju nevládal ťahať a pustil som ju, mysliac si, že som "dospelý", že ja to zvládnem, že nepotrebujem nič a nikoho...
Myslím, že to je krok, ktorý učiní každý z nás, ked dospieva. A potom sa márne snaží nájsť miesto, kde odhodil svoje detské šťastie a naivnú predstavu o krásnom svete, o všetkom tak ružovom a ľahučkom naokolo. Ked sa aj hustý čierny dym valiaci sa z komínov továrni, zdal byť tak zaujímavý. Ked vôňa benzínu bola tak lákavá, že som sa nehanbil priložiť hlavu k nádrži auta a ovoniavať ju a nevadilo mi, čo si kto o mne myslí. Vždy ked som sa hrával, skrýval v skriniach, objavoval "nový svet" na pôjde, zisťoval, ako bolí osí štípanec... Maličkosti, ktoré proste zmizli, pretože nanútili nám pár viet, ktoré z nás mali vytlačiť všetko šťastie a naivitu: "Bud dospelý!", "Bud chlap!", "Si ako malý chlapec!" a ďalšie pokarhania, ktoré zo mňa mali ukuť zdatného chlapa, hrdo čeliaceho životu. No, nepodarilo sa...
- A teraz mi chceš nahovoriť, že kvôli tomu, že nevieš čeliť životu takému aký je, sú drogy akousi náhradou toho strateného šťastia?! Skočila mu do reči.
- Nedopovedal som to! Ale sčasti máš pravdu. Chcem ťa presvedčiť, že drogy približujú šťastie, hoci len umelé. Zober si to tak, napríklad umelé kvety sú niekde žiadúcejšie ako tie živé, hoci vôbec nie sú tak skutočné, voňavé, krásne. Ale stačia, netreba sa o nich starať, proste kúpiš a máš...
- Nechápem to. Zaujate sa na neho pozrela a jeho potešilo, že ju prinútil premýšľať nad tým, čo sa jej snaží povedať.
- O šťastie sa treba starať. Prihnojovať ho, polievať, strihať, ak je veľmi veľké. Tak ako so živými kvetmi. Musíš im venovať veľa času,aby priniesli krásne červené kvety... Lenže mnohým sa starať o kvety nechce, alebo to nevedia. Márne pokusy o pestovanie vždy skončia tým, že ráno nájdu zvädnutý kvet. Potom sa vykašľú na celé trápenie sa a jediné čo spravia je, že si kúpia umelé. Zrazu majú kvety po celý rok a bez starostí. Nahovárajú si, že sú skutočné, lenže po čase ked sa nemenia zistia, že sa im zunuli. Kúpia si nový umelý kvet a tak ich striedajú, pretože vždy sa opozerajú, narozdiel od živých, ktoré sa vždy menia. Rastú, kvitnú, odkvitnú, zožltnú im pár lístkov...a vždy sú iné. Lenže treba sa o nich starať. A nie každý to vie.
- Ale stále nechápem, čo to má spoločné s tým, že drogy vraj môžu byť náhradou šťastia...
- Môžu, teda sú. O to skutočné, naplňujúce, energiou pulzujúce šťastie sa treba starať, ako o živé kvety, ale ako vravím, nie každý to vie. Snahy končia väčšinou ako zožltnuté a zvädnuté kvety. A ked to už nejde na stý pokus, rozhodne sa aspoň o náhradu. Kúpi si ten umelý kvet - umelé šťastie. Stačí to a často ani nevidno rozdiel medzi tým umelým a živým kvetom. No, zafúka vietor a poctivo vypestovaný fialový zvonček zrazu zazvoní a zavonia. A tá "dokonalá" umelá napodobenina, len strnule stojí bez pohybu, nevonia, nerastie. Vtedy zatúži človek po novom, lepšom, krajšom...
- A kúpi si nový. A vždy chce lepší a lepší... Doplnila ho.
- Presne.
- A čo rodina a priatelia? Ved na nich nezáleží?!
- Nie. Opäť pravda, ktorá prefacká človeka. V ulici na teba nedosiahnú krídla rodiny. A priatelia? Tí sú takí istí ako aj ja. Priatelia kopú do tej istej bránky ako ja, a ja kopem s nimi. Musím, lebo inak to neide.
- Nevrav, že nemáš žiadných priateľov, či kamarátov, ktorý dokážu pestovať tie živé kvety. Musíš poznať aspoň pár takých.
- Nie, nepoznám. A ani ja nedokážem pestovať žiadne kvety. Zvädne mi aj kaktus...S úsmevom dodal.
- A prečo to už neskúšaš? Možno, by sa ti raz podarilo vypestovať kvet krásny ako orchidea.
- Možno hej, možno nie. Nemám istotu, ktorú mi dáva umelý kvet.
- Myslíš, že je to tak správne? Smutne dodala, pretože jeho odpoved ju zjavne sklamala.
- Nie, nie je to správne, ale zatiaľ mi to stačí.
- Ale neskôr ti stačiť zase nebude, zunuje sa ti to!
- Tak si kúpim nový...
Blog
Komentuj
16 komentov k blogu
1
lilithka666
12. 8.augusta 2007 13:14
:´(
6
podla mna krasne..
"S bicyklom som prechádzal celý svet, na špagátiku za sebou som si nosil šťastie, ked som chcel, len som ho potiahol a už som ho mal. Ale spolu so mnou rástla aj šnúrka mojho šťastia. Ale rýchlejšie ako ja. Už som ju nevládal ťahať a pustil som ju, mysliac si, že som "dospelý", že ja to zvládnem, že nepotrebujem nič a nikoho"
toto ma dostalo..
"S bicyklom som prechádzal celý svet, na špagátiku za sebou som si nosil šťastie, ked som chcel, len som ho potiahol a už som ho mal. Ale spolu so mnou rástla aj šnúrka mojho šťastia. Ale rýchlejšie ako ja. Už som ju nevládal ťahať a pustil som ju, mysliac si, že som "dospelý", že ja to zvládnem, že nepotrebujem nič a nikoho"
toto ma dostalo..
9
velmi som sa potesila, ked som prisla domov a nasla som blog od teba
ja tiez v poslednom case spominam na detsvto, na to bezstarostne obdobie mojho zivota, ked som vsetko vnimala inak, ked som nic neriesila, nad nicim sa nezamyslala, nevnimala som skutocny svet...a chcela by som to prezit este raz...nechcem byt dospela
ja tiez v poslednom case spominam na detsvto, na to bezstarostne obdobie mojho zivota, ked som vsetko vnimala inak, ked som nic neriesila, nad nicim sa nezamyslala, nevnimala som skutocny svet...a chcela by som to prezit este raz...nechcem byt dospela
10
Snažím sa zamyslieť nad tým,koľko kvetov už vykúpila naša "Ludská " spoločnosť.
Nuž,možno je to ospravedlniteľné,veď čo v zmysle "Carpe diem" nie je?
Nuž,možno je to ospravedlniteľné,veď čo v zmysle "Carpe diem" nie je?
11
Stále vravím, že na tejto stránke patríš k desiatke najlepších blogerov, som strašne rada, že píšeš a nútiš ma každým jedným blogom nad niečím rozmýšľať... tento ma však prikoval ku stoličke a privodil mi mráz na chrbát, až som mala pocit, že ma práve smrtka preskočila...
Napísané z toho najzvláštnejšieho pohľadu, najskôr som v tom mala chaos, chaos sa potom zmenil na kruté porozumenie, to tvoje písanie v podobe dialógov proste nemá chybu...
Bože, ani nemám silu vyjadrovať sa a filozofovať o živých a umelých kvetoch, vystihol si v tom blogu absolútne všetky možné aj nemožné pohľady... Bravo proste... prosím ťa, neprestávaj písať...
Napísané z toho najzvláštnejšieho pohľadu, najskôr som v tom mala chaos, chaos sa potom zmenil na kruté porozumenie, to tvoje písanie v podobe dialógov proste nemá chybu...
Bože, ani nemám silu vyjadrovať sa a filozofovať o živých a umelých kvetoch, vystihol si v tom blogu absolútne všetky možné aj nemožné pohľady... Bravo proste... prosím ťa, neprestávaj písať...
13
uzasne...
nadherny blog o krutej pravde. blizim sa k parahu dospelosti. cakaju ma uz iba tri mesiace detstva. a ja si ich uzivam, aj ked sa uz po mne teraz vsetci divaju, preco sa chovam ako mala. nadavaju mi za veci, ktore mna tesia. ked dostanem usmev od svojho psika , privoniam ku kvetom na luke, dupnem po kaluzi, ked prsi a tesim sa z toho,...
vsetci chcu byt velmi dospeli a zabudaju, ze boli dietatom a ze to bolo krasne. ale ja nechcem zabudnut.
chcem si pestovat zive kvety...nie tie umele. chcem byt stastna, ked mi rozvonaju po izbe, ked sa pohnu vo vetre, ktory tak zboznujem...
zivot je krasny...prave kvoli stastiu, i ked nie vzdy stoji pri nas. vlastne ono je pri nas vzdy, len si nesadne same od seba.treba si ho obcas aj privolat. pomoct mu, nech si prisadne, pozvat ho vedla seba a potom si ho pestovat. presne ako si povedal - napisal...
nadherny blog o krutej pravde. blizim sa k parahu dospelosti. cakaju ma uz iba tri mesiace detstva. a ja si ich uzivam, aj ked sa uz po mne teraz vsetci divaju, preco sa chovam ako mala. nadavaju mi za veci, ktore mna tesia. ked dostanem usmev od svojho psika , privoniam ku kvetom na luke, dupnem po kaluzi, ked prsi a tesim sa z toho,...
vsetci chcu byt velmi dospeli a zabudaju, ze boli dietatom a ze to bolo krasne. ale ja nechcem zabudnut.
chcem si pestovat zive kvety...nie tie umele. chcem byt stastna, ked mi rozvonaju po izbe, ked sa pohnu vo vetre, ktory tak zboznujem...
zivot je krasny...prave kvoli stastiu, i ked nie vzdy stoji pri nas. vlastne ono je pri nas vzdy, len si nesadne same od seba.treba si ho obcas aj privolat. pomoct mu, nech si prisadne, pozvat ho vedla seba a potom si ho pestovat. presne ako si povedal - napisal...
14
Ja nemám slov, keď som dočítala tento blog, tak som nad tým všetkým začala premýšľať ...ako povedala Sarah whiteflower, neprestaň písať, bola by to škoda pre všetkých ....
15
ja ani neviem,co mam na to napisat... vystizne,metaforicke, svojske...waw
16
O šťastie sa treba starať. Prihnojovať ho, polievať, strihať, ak je veľmi veľké.
Napíš svoj komentár