Boli to naozaj vône? Teraz už neviem. Skôr čas pridal týmto spomienkam nový rozmer. Z plochého obrazu v hlave sa vynárajú nové rozmery. Ak je vôňa rozmer. Ale mal by byť. Pridá všetkému novú atmosféru, novú silu...
V studni ryby nežijú. Ale to nemohla tušiť naša mačka. Spadla do nej, myslel som, že skočila za nejakou rybkou, ktorá sa tam mihla. Potom sa musela studňa vyčistiť. A na dne studne ležalo v kaluži a v blate len bezvládne telíčko mačky. Tej mačky mi ani tak ľúto nebolo, ale nechápal som, kde je tá rybka. Možno ju mačka zjedla predtým ako sa utpila...
Mačka sa pitvať nemá!
A v studni rybky nežijú!
Kravské vemeno bolo vlastne prsio. Prsio bolo len jedno, prsia boli vždy dve. Ale krava mala len jdno prsio!
Keď slnko páli na eternit celý deň, na pôjde je razom horúčava, že sa tam bez trička nedá vydržať. Miloval som staré truhlice, červené socialistické knihy na ktorých sa prach rozhodol usadiť po zbytok času. Ten čas som narušil. Rukou som pretrel prach, prečítal si pár riadkov a knihu znova odhodil kdesi do staručkej drevenej lady. Bez trička mi bolo príjemné. Spomenul som si na saunu.
V saune som bol iba zopárráz a vždy v škôlke. Nahí, alebo ako som to vtedy volal "nahoľaka" sme sa 30 detí natlačili do maličkej drevenej miestnosti, pričom nás dievčenské prirodzenia nezaujímali o nič viac ako tie naše. O pár rokov by to bolo už nemožné.
Medzi starými knihami a spomienakmi na saunu som našiel staré fľaše vodky. Vyrobené vo Frucone Prešov. Nezaujímali ma. Iba som si ich prezrel a pokračoval... Pomedzi diery v eternite som zazeral dole ulicou, či sa neblíži starká. Hnevala by sa, keby vedela, že som na pôjde.
Mravcom som chytal lienky a motýľov. Paličkou som rozryl mravenisko, pričom sa na svetlo vyhrnuli stovky rozzúrených mravcov. Do tohto hlúčiku hnevu a nepokoja som vhodil telíčko motýľa. Pár ráz sa pomykol a už ho vliekli kamsi do útrob. Bol som tým ohromený. Objavoval som opäť niečo nové. Vlastne, v tomto veku som objavil všetko, čo človek potrebuje. Metódou pokus a omyl.
Rosa na dvore ešte ani nestihla vyschnúť ale život okolo už bežal ako utrhnutý pes z reťazí. Na dvore už nespokojne postávali kravy zapriahnuté do starého rebriňáku a pri nich v pozore, ako na stráži, stojí môj starký. Stále pri sile. Naskakujem za neho, švihne bičom a kovové obruče na drevených kolesách sa roztancujú po deravej ceste, do toho všetkého hrá svoju pieseň spokojnosť. Chcel som napísať, že ju hrajú vtáčiky, šum vetra a blízkeho lesa, ale nie. To je len taký doprovod. Spokojnosť - to je to pravé slovo!
Neviem nájsť časovú os, n aktorú by som radil zážitky. Len sa mihajú. Ako keď niekto na prahu smrti povie, že sa mu preblýsol celý život. Vidím len zábery, útržky zalaite svetlom aj keď bola tma. Spomienky sú milosrdný nástroj ako milovať nakoniec aj to nenávidené.
V noci ušiel pes. Ten starý švihák podhrabal plot a nebolo ho pár dni. Neskôr ho zastrelili poľovníci. Tak nám to povedal Fero. Náš pes bol známa firma a rád sa túlal okolitými lesami. Bolo mi ho ľúto. Ale nemuselo...
O týždeň sa objavil - živý, zdravý bez škrabanca a šťastný tak, že nás všetkých pooblizoval. Odvtedy mu dala babka zaracha - ostal na reťazi. A odvtedy neverím poľovníkom. Vždy sa pristavia pri bráničke a chvália sa, že v noci ulovili divinu. Ktosi z opačného konca dvora zakričí "...tak jak našho psa".
Celé hodiny som trávil lovom. Lovil som babkine sliepky. Starú opálku na zemiaky som podprel kolíčkom, pod ňu nasypal zrno a potom už len stačilo potiahnúť za povrázok uchytený o kolíček. A sliepka sa rozkričala na celý dvor. Hneď pribehol kohút, naježený a celý zlostný. Potom lovil on mňa. Potom ho lovila babka. Potom sme ho lovili v polievke. Takže nakoniec, predsa len som niečo ulovil.
Potom dozreli aj višne. Ubehlo veľa času. Ale možno to bol len jediný deň. A možno rok. Neviem. Tváre sme mali pretiahnuté do grimás od kyslosti tých malých bobuliek. Dostať sa k nim už nebolo také jednoduché, tie čo boli na dosah zmizli ako prvé, potom ďalšie a ďalšie. Nakoniec ostali už len vysoko v korune my sme len lačne zazerali, v ústach množstvo slín od predstavy kyslosti. Nakoniec nám ich ukradli škorce. Hádzal som po nich kamene, ako keby mi kradli niečo, čo patrí mne. A pritom som na nich nikdy ani nedočiahol.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
sarah_whiteflower
26. 12.decembra 2011 10:25
Stanko, chcem ti z celého srdca poďakovať, že ešte stále občas napíšeš blog. Tvoje blogy sú také neuveriteľne srdečné, vychádzajúce zvnútra, že proste nikdy nemajú jedinú chybu. Keď niekedy nejaký zazriem (lebo ja už na Birdz tiež chodím minimálne vo všeobecnosti), tak sa mi srdcom rozleje blažený pocit a okamžite idem čítať a potom sledujem, či si predtým nenapísal ešte niečo, čo som nečítala. Tak to idem pozrieť aj teraz
3
clovek sa vzdy musi uskrnat, ked si cita tvoje spomienky na leta u babky... a hned spomina aj na svoje podobne spomienky
5
Oj ! Pozrela som viacero tvojich blogov a bola som šokovaná, že aké opisy prírody vie dnešný mladý človek ešte napísať... Hviezdoslav
Cítiť, že prírodu máš veľmi veľmi rád, dokonca to prenášaš aj na čítateľa ... mala som chvíľky, kedy som ti to nechcela veriť, až kým som nešla na ryby a ty si prešiel okolo s udicou v ruke ... už som vedela, že do prírody fakt chodíš
Cítiť, že prírodu máš veľmi veľmi rád, dokonca to prenášaš aj na čítateľa ... mala som chvíľky, kedy som ti to nechcela veriť, až kým som nešla na ryby a ty si prešiel okolo s udicou v ruke ... už som vedela, že do prírody fakt chodíš
Napíš svoj komentár