„Dobrý, poprosím celý lístok a miestenku na vlak do Bratislavy dnes večer,“ sestra si pýtala lístok ako každú nedeľu, chodila totiž do Bratislavy do roboty a každý víkend chodila domov, do Partizánskeho. „Prepáčte, môžem vám vydať iba lístok,“ teta za okienkom sa zdvorilo usmiala. „A to prečo?“ spýtala sa sestra. „Pretože vo vlaku zrušili miestenkový vozeň,“ vysvetlila teta a podala mojej sestre lístok. „To nemyslíte vážne!“ rozhorčene sa ozvala sestra, „tomu nemôžem uveriť!“ A tak sa začal nedeľný deň plný zaujímavých prekvapení.
„A čiapku máš?“ „Nemám,“ povedala som a rozbehla sa hore schodmi do bytu. „Čiapku mi vezmite,“ kričala som cestou a kým som vyšla hore, bola som zadýchaná. „Tebe všetko hrozne dlho trvá, vždy si posledná,“ vravela mi vyčítavo mamina, zakiaľ som si dávala čiapku do tašky.
„No, máme všetko, všetkých?“ informačne sa spýtal ocino, keď sme už pripravení sedeli v aute. Sestra naštartovala a vyrazili sme na cestu do Martina. Sestrička s polročným teplým vodičákom vo vrecku jazdila tak, ako sa na správneho vodiča patrí, svedomito dodržiavala predpisy, len tie zákruty sem-tam celkom neodhadla. Tak sa nám trochu na serpentínach miešali vnútornosti, ale v podstate všetko zvládla na výbornú. Keď dokonale zaparkovala medzi luxusným audi a starou škodou 100, všetci sme hromadne vystúpili z auta. Vonku bola riadna zima, preto si niektorí členovia rodiny, najmä tí zimomraví, povinne uviazali šály na krk a nasadili teplé čiapky. V tomto období, pred Vianocami, predsa neradno ochorieť. Poobzerala som sa okolo seba, slnko presvitalo pomedzi oblaky a vyzeralo to na pekný slnečný, hoci zimný deň. „No poďme už,“ povedala som drkotajúc zubami. Plánovali sme si dnes pozrieť a oboznámiť sa s históriou typických slovenských Vianoc na dedine v martinskom Múzeu slovenskej dediny. Nemám extra v láske ľudové zvyky a tradície a popravde nelákala ma vidina sedenia na studených stoličkách v miestnosti s bandou spevákov a tanečníkov, ktorí dokázali robiť neuveriteľný hluk. Ale napriek tomu ma zaujala možnosť prezrieť si domy obyvateľov, ktorí tam kedysi žili a oboznámiť sa s ich životným štýlom.
Pri vchode do Múzea sme si kúpili vstupenky a vošli sme do dediny. Bolo tam krásne, zo striech drevených domov rozmiestnených po celej ploche areálu sa vďaka slnečným lúčom vyparovala vlhkosť a ranná srieň sa trblietala na tráve. Išli sme po ceste, kde po stranách stáli stánky, kde predávajúci ponúkali svoje ručne vyrobené výtvory. Zatiaľ bolo pripravených len pár stánkov pretože ďalší obchodníci si ešte len chystali veci.
„Určite sa niekde zastavíme na medovinu,“ poznamenala moja krstná mama a my sme sa zasmiali. „Môžem sa pridať?“ spýtala som sa. „No pravdaže,“ prisvedčila mi mamina a ja som bola prekvapená, že mi to dovolí. Naše ženské osadenstvo, zahŕňajúc maminu, krstnú mamu a moju sestru, sa zastavovalo v každom stánku a prezeralo si vystavené veci. Ocino, ktorého prestalo baviť všetko obkukávať, išiel popredu a zatiaľ, čo my sme prešli tri stánky, on stihol prejsť celou cestou až na koniec „obchodnej zóny “ a naspäť k nám. A keď sa išiel prechádzať na druhú stranu nedalo mi to a povedala som, „Veď ich počkaj.“ „Nechce sa mi,“ oznámil mi a ja som usúdila, že tiež radšej pôjdem pozerať, aké domy sa stavali a čo všetko v nich je.
Prezreli sme si všetky domy, ktoré boli v areáli, vrátane kaplnky, hasičskej zbrojnice, ktorá ma najviac zaujala, domu súkenníka a jeho synov a tiež mraziarne. Mraziareň však nebola stavba, kde by pôvodní obyvatelia ukladali zeleninu na zmrazenie alebo aby zajace stiahnuté z kože dlhšie vydržali, ale na zimné ustajnenie oviec. Bolo to fascinujúce. Mojou záľubou však bolo aj lezenie po rebríkoch na povaly a balkóny domov. Najzaujímavejší bol fakt, že ľudia tam museli byť veľmi nízki, pretože aj ja, s mojimi 168 centimetrami, som sa musela zohnúť v dverách, aby som si nebuchla hlavu. Naša prehliadka sa skončila posledným domom v „chotári“ a my sme sa pobrali za našou rodinnou spoločnosťou. Tam som sa dozvedela zaujímavé veci o veštiarni a tiež inventár nákupu, ktorý zorganizovali naše ženy. Pozostával z handrovej bábiky, koňa, anjelikov zo šúpolia, košíka na ovocie a tiež náušníc.
Zaujala ma najmä tá veštiareň, tak som presvedčila sestru, aby si tam so mnou išla vyveštiť. S vidinou krásnej budúcnosti sme vošli do miestnosti, kde v rohu bola pekná kamenná pec a vedľa nej stôl s dvoma miskami. „Čo si chcete vyveštiť? Môžete aj aký je váš vzťah alebo aký bude budúci rok, partnera, prácu,“ oboznámila nás s možnosťami veštenia žena oblečená v bielom kroji s červenými výšivkami. Vybrali sme si otestovať náš sesterský vzťah, každá si vzala orechovú škrupinku s malou bielou sviečku vnútri, zapálili sme ich a pustili na vodu v jednej miske. „Keď budú spolu plávať, máte medzi sebou dobrý vzťah, keď sa rozdelia, pravdepodobne budete mať konflikt,“ povedala nám žena veštica a my sledovali sme naše orechové loďky. Moja loďka sa priplichtila k sestrinej, pritlačila ju k stene misky a obidve pevne spojené ostali stáť na kraji. „A sme skončili,“ zasmiali sme sa na vyveštení našej sesterskej lásky a potom som sa presunula k druhej miske. „Tu si položíš kus vosku na lyžicu, dáš to roztopiť a potom naleješ do vody, uvidíme, čo ťa čaká,“ žena sa na mňa usmiala a môj vosk sa začal pomaličky roztápať. Fakt pomaly. Keď sa konečne z tuhého skupenstva stalo kvapalné, preliala som vosk cez také oko na kľúči do vody a ona sa ma spýtala, čo chcem vedieť. „Neviem, budúcnosť?“ pokrčila som plecami a pozerala, čo sa na vode z toho môjho vosku vytvorilo. „Budeš mať dobrodružného muža,“ oznámila mi veštica a ja som sa zasmiala. „Pokiaľ ťa nepovlečie do Číny peši,“ povedala žena.
Tak som sa dozvedela, čo ma čaká a neminie. S pocitom, že budem mať peknú budúcnosť sme mohli vyraziť domov, aby sestra stihla vlak do Bratislavy. Pretože jediný rýchlik, ktorý odchádzal z našej stanice bol ten nedeľný, večerný a momentálne bez miestenkový.

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
antifunebracka  9. 12. 2012 18:59
aky pekny, nevinny blog!
Napíš svoj komentár