Ráno sa začalo v pohode, žiadne problémy s nedostatkom času, výhodné načasovanie raňajok, omrvinky zas aj tam, kde nie je možné natrúsiť. Veď čo iné sa dá robiť s vianočkou, ako ju trúsiť po tácke a do vlasov?!
Len v škole ma zachvátilo zúfalstvo. Moje programovacie JA, ktoré sa rozumelo všetkým tajným počítačovým signálom a znakom si vzalo dovolenku a moje, o túto vlastnosť, chudobnejšie druhé JA ostalo na ocot. Moja webová stránka je mimo zorného poľa budúcnosti. Celkom smutné.
„Nemôžem vám to doniesť tak, že to budem robiť až po prázdninách? Nemám doma ani ten program, ani nič.“ Fakt som sa tam skoro rozplakala, hoci moje slzné kanáliky boli vyprahnuté ako studňa v strede kukuricového poľa. „Ale môžeš,“ pokývala hlavou Tesarčíková a ja som si v hlave vyrábala scenár, ako jej budem vysvetľovať, že som na robenie stránky nemala prostriedky ani šance a ona sa bude čudne tváriť s výrazom “ja si na to fakt nespomínam“. A ja budem dúfať, že prázdniny hádam neboli až také dlhé a niečo sa jej v hlave môže posunúť, aby túto spomienku na moje počítačové trable dostala dopredu. Prečo som práve ja taká nemožná v tých programoch, že si s tým nevie dať rady ani profesorka?!
A nie, veď ja jej krivdím, ona je super!
Po zložitých a nevyriešiteľných čachroch s počítačom, photoshopom, webkou a stresmi sme mali voľnú hodinu, ktorú tiež mimochodom nemám rada. Ako najväčšie sockárky, ktoré nechcú, aby ich uzrelo svetlo sveta, sme sedeli v šatni a chalili všetko, čo sme mali na jedenie. A stále nám nestačilo.
Potom bola prax. Celkom záživné, celé štyri hodiny som si čítala knihu Loviť alebo nebyť a rozmýšľala, či vôbec môže byť nejaká žena zúfalá a predsa odmietať všetko, čo sa jej naskytne. Dobre, niet sa čomu čudovať, je to celkom normálne, aspoň si myslím.
Na konci nás bol navštíviť jeden ujo z webovej stránky maturitne-oznamko.sk Myslím, že to tak bolo a tiež sa čudujem, ako sa mohol teleportnúť z internetu. Ale nevadí, ukázal nám rôzne veci v rôznych druhoch a ako vždy sa vytvorilo milión skupiniek a každej sa páčilo niečo iné. Mám na saláme o jeden názor menej. A to si nehovorím mampičistka.
O tretej autobus domov, a potom spoločenská kultúrna rodinná veľkoformátová akcia zvaná Billa-Lidl-Tesco akcia. Akurát som sa jej nezúčastnila celej. V Bille mi Sis písala esemesku, že je 22 stupňov a škoda ostávať doma. Je z nej dobrá rosnička!
Dohodli sme sa o 15 minút v parku. Zmrzlina to istila, keď už je ten apríl. Najlepšia voľba za posledný týždeň: karamelová príchuť. Najprv sme sa oblúkom vyhli istým indivíduám, ktoré nebudem opisovať, aby som neskončila ako rastistická sviňa nedoprajúca niekomu zážitok z „inteligentnej“ konverzácie a potom si sadli na lavičku pri fontánu. Celkom smutné, že nebola pustená a neplávali v nej nechutné skupenstvá rôzneho zloženia.
Rozprávali sme sa o všetkom, ako vždy a keď nám už začalo byť trošku zima, tak sme sa rozišli s vedomím, že sa najbližšie dni sa nestretneme, lebo niekto sa svojim chlapom venovať musí.
Prišla som do Tesca akurát. Rodinná akcia bola práve na jej konci a ja som mala dobrý pocit, že som všetko dneska stihla a ešte som aj dobrú náladu mala. Doma som bola aj tak najradšej a hneď po vybalení všetkých 7 tašiek som išla rovno do postele.
Ú ľaľa .. niečo z môjho nesúkromného súkromia
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
nicmanenapada
24. 4.apríla 2011 23:12
Pobavil som sa ale nabudúce trochu viac vzrušenia do života, nech sa to potom aj lepšie číta
Napíš svoj komentár