Prvá

Nikdy som neveril na ozajstnú lásku. Vždy som si myslel, že je to len zásterka, za ktorou sa skrývajú ľudia aby splynuli ľahšie s davom a príliš sa neodlišovali. Každý pár som vnímal ako niečo racionálne – vzájomnú dohodu dvoch ľudí, ktorí sa zaviazali spoločne žiť a navzájom si pomáhať, zmierení s dobrými a zlými vlastnosťami toho druhého.
Tieto názory mi vydržali do doby než som stretol ju. A ako k tomu vlastne došlo? Veľmi jednoducho a celkom rýchlo. Keďže nie som príliš diskotékový typ a v mojom okolí ma už žiadne dievča nezaujalo natoľko, aby som naviazal spoznávací kontakt rozhodol som sa skúsiť zoznámenie cez internet. Mnohí ľudia si myslia, že na internete sa pohybujú len úchyláci, ženy ľahších mravov a iné niekedy psychicky nie príliš zdravé indivíduá. S tým plne súhlasím. Stretol som tam naozaj rôzne dievčatá a niektoré boli čo sa týka vyššie vymenovaných vlastností skutočne klenoty. Na druhej strane si myslím, že vonku po svete behajú rovnakí ľudia a internet dáva možnosť spoznať aj tých, ktorých by ste možno inak nikdy nestretli.
Toto písanie začalo nie veľmi nádejne. Slečna ma zaujala a tak som sa rozhodol, že jej napíšem. Odpoveď nejako nechodila, čo ma celkom mrzelo. Nakoniec s pár dňovým omeškaním sme sa virtuálne obaja stretli online. Zažil som plno takýchto chatov, ale tento bol naozaj výnimočný. Po pár vetách sme zistili, že toho máme veľa spoločného. Písali sme si celé večery a vždy sme sa mali o čom porozprávať. Bolo to úžasné a neveril som, že niekto taký ako ona môže reálne existovať. Po pár dňoch sme sa rozhodli, že sa stretneme a zistíme či si budeme rozumieť aj v skutočnosti. Deň pred stretnutím sme si vymenili čísla.
Nevedel som sa dočkať stretnutia. Od rána som pozeral do zrkadla, vyberal oblečenie a miesto stretnutia. Do toho sme si ešte esemeskovali, lebo cestovala vlakom. Od stretnutia som očakával hlavne spoznanie spriaznenej duše. Už počas tých dní, v ktoré sme si písali som však cítil niečo divné, zvláštne a dovtedy nepoznané no a v deň stretnutia to bolo najintenzívnejšie. Zvláštny pocit v bruchu, príjemné mravenčanie v končatinách a zvláštnu slabosť. S týmito pocitmi som vyrazil na miesto stretnutia.
Vyrazil som v predstihu – na fotkách vyzerala roztomilo a tak som chcel zistiť či tak vyzerá aj v skutočnosti. Aj keby nevyzerala určite by som nezdrhol . Len som si ju chcel prosto pozrieť a chvíľu ju poobdivovať predtým, než sa dáme do reči. Ešte pár minút pred samotným stretnutím som jej zavolal. Primárny zámer bol dohodnutie poznávacieho znamenia, ale ešte viac som túžil počuť jej hlas. Už po zdvihnutí telefónu sa ozval usmievavý hlások, ktorý spôsobil, že som sa tešil ešte viac ako predtým.
Poznávacie znamenie bolo síce dohodnuté avšak ako na potvoru ho spĺňalo viac dievčat v okolí. Tak som sa rozhodol zavolať znova a pozerať, ktorá slečna šmátra po telefóne. Vtedy som ju zbadal. Plán s obzeraním bol momentálne v ťahu a moje nohy vykročili okamžite k nej. Roztomilá. Nič iné ma v tej chvíli nenapadalo. Zahľadel som sa do jej zelených očí a chvíľami som mal problém vnímať okolitý svet. Obavy z toho, že cez chat to fungovalo a v skutočnosti nebude boli v tej chvíli preč. Rozprávali sme sa, ako keby sme sa poznali celý život. Bohužiaľ kaviareň, ktorú som vybral mala v ten deň zatvorené a tak sme museli ísť do podstatne menej krásnej kaviarne. Mne to však bolo celkom jedno – môj svet sa točil iba okolo nej. Pozerali sme sa vzájomne do očí, rozprávali sa, smiali. Mala ten najkrajší úsmev zo všetkých dievčat, ktoré som stretol a tak som sa snažil aby sa takto krásne usmievala celý večer.
Po skončení „rande“ sme sa dohodli, že si to určite zopakujeme. A aké to bolo? V skratke úžasné, nádherné, skvelé. Zakončili sme to pusou a tu som si uvedomil, že niečo je inak. Pusa s dievčaťom vo mne nikdy nič nevyvolala. Bol to len suchý kontakt pier bez emócií. S ňou to bolo o inom. Pri prvom dotyku našich pier som zacítil, že mravenčanie už asi neustojím a hrozilo, že ma nohy a ruky prestanú poslúchať. Bozk netrval nijak dlho, no pre mňa to bol krásny a nekonečný sen. Mal som chuť pritisnúť ju k sebe a ubozkávať k smrti . Snažil som sa ovládať a sila, ktorú som nato vynaložil bola naozaj obrovská.
Tento príbeh by mal skončiť vetou a sme spolu dodnes, ale neskončí. Pokazil som to. Nechápal som prečo láska nie je racionálna a ako som sa vlastne mohol zaľúbiť. Zľakol som sa, že už ďalej nebudem schopný ovládať sám seba, konať racionálne, bez citov a z ďalšieho rande som s týmto priznaním vycúval. Mrzí ma to dodnes a dúfam, že ma to ešte dlho mrzieť bude. Asi nedokážem ľúbiť bez rozmýšľania nad hlúposťami a s týmto hendikepom do žiadneho krásneho vzťahu prosto nemôžem.

 Skutočný príbeh

5 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu