Nazvime ju Mária, ako spomienku na časy dávno minulé.. Smerujeme ráno, ruka v ruke, každý do svojej práce. Kráčame rovnakým krokom a tým istým smerom. Každý krok sprevádza slovo, a čo slovo, to veta. Raz hovorím ja, raz ona. Je krásna, o tom niet pochýb.

Teraz ma opúšťa, povolí zovretie mojej ruky. Jej firma sídli tu za rohom, mňa čaká ešte 15 minút do práce, aj to idem skôr. Letmá pusa na líce a letmá pusa na pery. Usmejem sa, ona na mňa, my dvaja na seba. Otočí sa a smeruje po ceste. Celý čas ju sledujem, avšak neotočí sa. Ani raz.

Pred prácou mám čas na malú kávu v miestnej kaviarni. Jedno veľké presso so sebou, bez mlieka. Za pultom stoja každé ráno čašníčky, tri mladé brigádničky, ktoré rozveselia moju iskru v očiach. Jemný náznak kútiku mojich pier to dá najavo.

Ráno v práci. Sledujem kolegov, každý pracuje. Ja však preklikávam obrazovku a pozerám, či je Mária prihlásená. Áno, avšak má isto viac práce ako ja, aspoň tak tvrdí. Cítim jej vôňu a spomínam na poslednú noc. Zhlboka sa nadýchnem.

Rád by som sa sústredil na všetky dôležité veci, ale nedokážem myseľ odpútať od jej krásnej slonovinovej pokožky, jemnej sťa páperie. Od znamienok, rozbehaných po celom tele a predstava, že fixou sa snažím spojiť všetky jej fliakčy do tvaru križovatiek.

Som asi bláznom.. Avšak, to nebude trvať na veky..

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár