Nazvime ju Mária. Ako dávna spomienka na dávne zážitky, ktorá splieta priestor a čas v mojej mysli. Mária, tak sa bude volať, aby mi pripomínala, všetky kroky, ktoré ma sem doviedli. Sem, na opačný kraj postele.
Tvárim sa, že ešte stále spím. Slabo so sebou zatrasiem, prevalím telo na opačný bok a s prižmúrenými očami Máriu neprestajne sledujem. Zívne a naťahuje svoje ruky. Ako mladá laň, keď sa práve učí chodiť. Má krásne, dlhé vlasy, husté ako tmavý les a jemne zvlnené. Neustále sú iné a neustále mi dokážu prekážať, zavadzať, brániť, ale zároveň mi doprajú vychutnávať pocit, keď prsty zaborím do tých hustých prameňov.
Vstáva. Má na sebe nohavičky čiernej farby, ktoré dotvárajú jej nádherné pozadie. Je krásna, neustále si to opakujem. Štíhla, malé pekné prsia, úzky driek, ale nie príliš. Každé ráno ju sledujem, keď takto smeruje do sprchy. Ja zatiaľ môžem stále pokojne ležať v posteli a premýšľať o všetkých nádherných veciach na živote.
Zo sprchy je počuť monotónny zvuk kvapiek, ktorý sa pohráva s mojimi zmyslami a prinúti ma zadriemať. Až príchod Márie ma znovu prebudí. Ešte je stále bez make-upu. Jej tajomný, uhrančivý pohľad, s hnedými očami aké mávajú srnky a úsmevom širokým, no červenými perami zafarbeným. Je krásna, poviem si zas a znovu, a teraz už nepredstieram spánok.
"Krásne ránko, ako si sa vyspala?" Typická ranná otázka. Odpovede smerujú do súvetí, v ktorých sa jemne ironickým tónom prebíjame, kto koho počas noci viac budil.
Začíname sa obliekať. Tu a tam sa snažím pritúliť, a zabojovať o bozk na rôzne miesta jej tela. Šiju, ruku, dlaň, bruško.. ale neustále opakuje "meškáme!".
Po pár minútach som definitívne pripravený na odchod. Samozrejme, Mária je ešte stále v stave pohotovosti a premýšľam, či ju počkám vonku, na čerstvom rannom vzduchu, alebo budem sledovať jej roztržitý spôsob vyberania kusov oblečenia zo skrine. Volím prvú možnosť a beriem popritom balík odpadu.
Vzduch je svieži, jedným hlbokým nádychom mi prečistí všetky dutiny. Čo na tom, že sme na sídlisku, čo na tom, že o chvíľu bude dusný deň na konci leta. Pristúpim k jednému z veľkých odpadových kontajnerov. Popri odhadzovaní odpadu mi pohľad padne na opačnú stranu ulice, na panelák podobný tomu odkiaľ som vyšiel. Dve slečny, pravdepodobne študentky, na nohách minisukne a vlasy v chvoste. Usmejem sa a v myšlienky mi na zlomky sekúnd zaplní hrejivá predstava.
Počujem zatvorenie dverí, Mária vychádza z bytu. To ma prinúti odvrátiť zrak od dvoch roztomilých stvorení. Pristúpim k nej, chytám za ruku a pobozkám na čelo. Je čas, ísť do práce..
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár