„Kam to bude mladý pán?“
„Michalovce poprosím a viete čo, dajte mi to dvakrát“, pochyboval som v Merilininu dochvíľnosť. Neviem čo sa to deje, no v poslednom čase mi predtuchy vychádzajú.
„Nech sa páči a inak vlak bude meškať dve minúty“, zaznelo z priehradky a ja som bol spokojnejší, že holka to možno fakt stihne.
9:05...pekný čas, slnečné počasie a konečne vidím v diaľke niekoho chaoticky sa ponáhľať smerom ku mne, teda ku stanici. Žeby Merilin, jasné, kto iný. Po vyšľapaní schodov na nadržie sa nám naskytol pekný pohľad. Nahlásil tu niekto bombu??? Tam kde by mal byť vlak, sedel v nejakom verejne prospešne pracujúcom stroji robotník s helmou a montérkami, pripomínajúc super maria, ktorý nám na našu otázku odpovedal: „Michalovce, veď to šlo pred chvíľou.“ S vedomím, že ďalší spoj nám ide až o tri hodiny sme vrátili lístky. Pani v priehradke mi pripadala, ako keby to čakala.
Obaja cestujeme veľmi radi, no neznášame autobusy. Rozhodli sme sa preto skúsiť šťastie stopovaním, keďže som dôveroval v jej bohaté skúsenosti a face, ktorý by prinútil zastaviť tak chlapa i lesbičku.
Merilin tesne za Trebišovom profesionálne zdvíha ruku, a na moje prekvapenie, aj na jej prekvapenie, stojí hneď prvé auto. Šofér, krycím menom Róbert Grigorov mal povodne namierené len do Vojčíc, no keďže si Merilin sadla dopredu, a udržiavala akú takú konverzáciu, zmenil plány a hodil nás až do Hriadok.
Hriadky, hlavná križovatka. Prílivy áut striedajú minúty úplného sucha, keď by sa dal stopnúť tak maximálne bicykel. Fajčíme a po chvíli stopujeme ďalej, keď zrazu na Merilinino proroctvo nám zastavuje nový opel astra cabrio v sviežej modrej. Majiteľ je isto spokojný majiteľ. Nadšenie opadlo, keď sme vnútri videli koženú športovú, isto pohodlnú sedačku v počte jeden kus. Šofér, ktorý podľa Merilin vôbec nevyzeral zle, sa ju snažil presvedčiť, aby sa zviezla, no nechcela ma tam nechať samého stopovať. Zrejme by mi potom závidela, keby som ju pred Michalovcami predbehol, na stopnutom bentley.
Cabrio zmizlo a my smutne stopujeme ďalej. Po chvíli nám zastavil Merilinin obľúbený dopravný prostriedok. Nebol to ďalší cabriolet, ale dodávka. Lepšie ako s klincom do oka. Šofér sa zdal byť milí, no moje nadšenie utuhlo, keď nás ubezpečoval, že hoci predná náprava vibruje, vibruje už dlhšie a malo by to ešte vydržať. Chcel by som vidieť človeka, ktorý keď sa to dozvie pri sto kilometrovej rýchlosti nezbledne a nezozelenie. Ďalšia vec, ktorá ma z jeho úst potešila bolo, že jeho kolega, tak pred štvrť hodinkou musel prejsť Hriadkami. Na tom by nebolo nič nezvyčajné, keby ten jeho kolega bral vždy stopárov. To bola jedna z chvíľ v mojom živote, kedy som vážne ľutoval, že fajčím.
Michalovce city. Prechádzame mestom, a končíme na fontáne na námestí, kde čakáme Merilininu bývalú spolužiačku Žabku. Tu Žabku, ktorá ma na diskotéke v Alkatraze zneužila a neskôr si dala duplu i na Silvestra. Dievča činu, ukrývajúce sa za tvár pani sebavedomej a top žiadanej. Typ holky, ktorá vyvracia mýty o tom, že lovci sú len chlapci. Ale inak je veselá povaha.
S ňou, jej krstňaťom a mamou krstňaťa, sme poblúdili mesto. V agentúre, kde som potreboval zájsť som nikoho nenašiel, no aspoň som si s pani Čuhov-ou dohodol stretko. Skôr, ako na piatu to ale nešlo. Čo budem dovtedy robit? Žabka a Merilin potrebovali isť na Šíravu zháňať brigádu. Nečakal som ale, že Žabka si vymyslela cykloturu. To by snáď málokto čakal. I Merilin by sa viac pozdávala cesta busom. Holka bola skalopevne rozhodnutá a keď sme ju nepresvedčili ani úplatkami, nemali sme na výber. Neobstál som zle, autobus som chytil hneď, no Merilin sa pekne našliapala. To bol pohľad za všetky drobné, keď som ich tesne za Michalovcami míňal.
Netrvalo dlho a skončil som na terase hotela Chemes, popíjajúc Plzeň a s rekreačným výhľadom na Šíravu a obnažený profil poprsia holky, ktorá si vedľa mňa opaľovala chrbát a chcela ho mať bez plavkových pásikov. Chytil ma hlad, tak som si objednal čosi pod zub a napísal Paraganovi provokatívnu sms-ku. Znela:
„Aoj.sedim si na terase chemesu.cekujem siravu.pijem pils a jem syr s hranolk.je mi fajn .riesim brigadu v Mi.a ty? “
Čakal som, že Paragan to tak nenechá a odpíše. Týmto ma pobavil:
„Ja lezim u dede pozeram tri kanaly dal by som si pivo a chcem ist domov“
Došli zničené holky. Žabke spadla reťaz a cele ruky mala od oleja, no prose sexy. Na recepcii to nevyzeralo tak, že by ich nejako moc potrebovali. Spísali sme aspoň žiadosť a odovzdali ju pani Majitelovej, ktorá mala k holkám vzťah, ako keby ju manžel s nejakou brigádničkou podvádzal. Dalo nám to námahy, no myslím, že až na Merilinino zakrivenie písma sa žiadosť celkom vydarila a ak nie, tak sme v sebe aspoň objavili zmysel pre administratívny slovník.
Pokračovali sme ďalej bohatší o dve nové poznatky. V Chemese zrejme robiť nebudú a Žabka si na bicykli asi natrhla "chunu", ako sa sama vyjadrila sposobom, že to počul i človek kráčajúci pred nami. Našli sme nový penzión, Zelený dom a holky po krátkej debate s majiteľom dostali prísľub miesta. Škoda, že som nevidel koľko krát na neho museli žmurknúť, no asi to nebol málo, keď si ich číslo vyryl do čerstvej omietky domu. Zárobok nič moc, no holky potešilo hlavne to, že budú mať v podstate dvojmesačnú dovolenku na Šírave. Fajn job, toto presne hľadali.
Spokojní sme zišli k vode, kde sme našli neudržiavane pláže, zarastený tobogan a plno spomienok. Čistota vody sa dala, tak sme si namočili kolienka a spravili par fotiek. Dnes som sa preto modlil k Bohu, aby som sa nevyhádzal nejakými vyrážkami.
Cestou zo Šíravy sa mi znova naskytol pekný pohľad, ako autobus obieha dve cyklistky krútiace do kopca. To som ani nevedel, kedy mi presne ide spoj a keď som sa ozval po príchode do Mi holkám, boli ešte len pri Prímeskej. Dosť času na hodnotenie okoloidúcich Michalovčaniek. Kým som ich znova zazrel, vysilené, dehydrované, spotené, spálené a celkovo vyčerpané, bol som nakoniec rád, že sa nezvýšil bicykel i pre mňa.
Žabka ostala už u tety, no nás ešte stále čakalo stretnutie s pani Čuhovou. Keďže sme mali ešte dosť času, doplnili sme tekutiny na pešej zóne, na terase v ktorej mali kofolu. Nič iné, sme totiž nechceli. Nároční zákazníci?, ale nie, skôr dehydrovaní turisti.
Pani Čuhová, udržiavaná päťdesiatnička, sympatická už na prvý pohľad sa nás snažila oboznámiť so spôsobom fungovania agentúry. Snahu mala, no pár vecí nevyhovalo požiadavkám o vhodnej brigáde, tak sme neskôr slušne odišli, aby sme sa nechali ostriekať komunistickou fontánou, ktorá pôsobila čistejším dojmom, ako jej mladšia kapitalistická kopia na námestí. Doma som nemal nikdy náladu nechať sa len tak ostriekať fontánou. To asi preto, že ma vždy obehli menšinovci.
Zablúdili sme spolu s Merilin do nákupného centra. Mali sme chuť len tak sa poprechádzať medzi peknými vecami a poohovárať nezladených ľudí. Veľmi ma to tam s ňou bavilo, hlavne keď sme sa dostali ku spodnému prádlu a mohol som si ju predstaviť vo fialovom korzete s podväzkami. Budili sme dojem šťastnej dvojice na nákupoch, i keď sme nič nekúpili. Teda okrem červeného náhrdelníka so srdiečkom, ktorý sa Merilin páčil a ja som jej ho jednoducho musel kúpiť. Či už na oplátku jej srdiečka, ktoré mi nedávno dala, alebo ako vďaku za dnešný deň, alebo celkovo za to že je. Nech to berie ako chce, hlavne že sa jej páči a že jej pristane.
Dlho som sa už nedozvedel takú informáciu, aby mi spadla sánka a oči vyliezli z jamiek. Áno, prišla taká informácia a informovala nás, že najbližší spoji Mi – Tv pôjde až niekedy po jedenástej. Na ukľudnenie sme si dali v stroji polievku a Merilin napadlo, celkom rozumná myšlienka, priparaziťiť sa pred nákupným centrom nejakému Trebišovčanovi do auta. Ostali sme pesimisti, keď sme videli poloprázdne parkovisko a jedno auto s Tv na ešpezetke. Znova nás čakalo stopovanie no s blížiacou sa tmou sa nám znižovala šanca, že čosi stopneme. Mlčanlivého Boba neskôr veľmi pobavilo, keď nám volal a ja som mu opísal situáciu v ktorej sme sa momentálne nachádzali.
Po pol hodinke stopovania a Merilininych falošných predtuchách typu: „tamten nám isto zastaví, viem to!“, som už prestával dúfať, keď sa zrazu stal zázrak. Merilin stopla škodovku s Ke na tabuľke, čo znamenalo, že nás hodí po Hriadky.
„Vidíš, hovorila som ti, škodovky majú najlepší ľudia. Vždy zastavia“, povedala mi Merilin s usmevom tesne po vystúpení zo starého auta.
V Hriadkach na nás čakala tma a osamotená búdka bez informačného papiera. Našťastie vo večierke oproti mali prehľad o spojoch. Ďalší šiel čosi po deviatej, čiže o chvíľu. Ja som bol šťastný, no ženy nesú nikdy spokojné a tak Merilin zodvihla ruku a stopovala ďalej. Museli sme odmietnuť dedka, ktorý by nás zviezol len po Vojčice, aby sme hneď nato stopli vojaka, ktorý nás skoro zrazil, keď brzdil na štrku. Iste si svoje tiež vystopoval. Vďaka nemu som mohol v Trebišove pri benzinke šťastne rozlučiť s Merilin, vystúpiť a tešiť sa domov.
Doma som si vypočul kázeň o tom, prečo som svojim rodičom nedal vedieť čas, kedy prídem. Že som na to mal celý deň. Nepomohla mi obhajoba založená na vybitej batérii mojej i Merilininej, ale hladného ma aj tak nenechali.
Vtedy som prežil vážne pekný deň. Dosť mi k ho okorenila i prítomnosť Merilin, ktorej som v noci ešte zaslal správu v znení:
„Dufam ze si ziva,zdrava a bezupalu.Azeta rod.nekillovali.Inak bol to fakt pekny den. P.S.ok dnes za milenkou nepojdem
Už sa teším, kedy si podobný výlet plný dobrodružstiev zopakujeme. S ňou by som možno šiel i za hranice.
Fakt sorry, ze to je take dlhe, no nevedel som to žiadnym sposobom viac zosekať. Dufam, že to bolo prijemne čítanie. Dajte vedieť
Skutočný príbeh
Komentuj
2 komenty k blogu
1
anulienka
1. 6.júna 2008 19:10
Pekne som to cele docitala. Uz sa tesim, kedy budem mat vek, na taketo vylety Drzim palce, zopakujte si este
2
"robotník s helmou a montérkami, pripomínajúc super maria" lol!
Inac asi najlepsi blog co som tu cital, fuu jake super zazitky. To tuna v Bratislave zazijes akurat ze ta nejaky piker v noci obere o mobil hah.
Inac asi najlepsi blog co som tu cital, fuu jake super zazitky. To tuna v Bratislave zazijes akurat ze ta nejaky piker v noci obere o mobil hah.
Napíš svoj komentár