A...

V posledných slovách
ošumených písmen...



A...myslela som si že už ďalej nevládzem,že viac už ďalej neunesiem.
Slzy sa mi tisli do očí každú sekundu keď som na to pomyslela.
Snažila som sa ich potlačiť vlastným sebavzaprením, no nepodarilo sa.
Všetko bolo márne.
zahodené...stratené...

A...bol spln.Mesiac osvetľoval úzku trávnatú cestičku po ktorej som kráčala.
Mala som pustenú mp3. Nejaká smutná pesnička.Nemala som náladu na nejaké tie komerčné sračky čo mi tam nahrala sestra.

Môj krok sa zrýchľoval a dych ho nasledoval.Kládla som nohu cez nohu a neobhliadala sa okolo.Slza ma premohla.Plač ma premohol.nasledoval povzdych a naň vzlyky.úpenlivé a srdcervúce.Sama som sa ľutovala.

Kamaráti,mama a ty...

Ty.Tak jednoduché slovo a pri tom tak ťažké ho vysloviť.Bez sĺz,bez vzlykov...
Keď už mi naozaj neostávalo nič iné ako plakať,ľahla som si.
Neviem prečo uprostred poľnej cestičky,ale ľahla som si.Pozorovala som hviezdy.
A mesiac zakrytý pod hustou perinou utkanou zo šedých nočných oblakov.

Bola si mi najbližšia.Už od malička.Najlepšie kamarátky.tak neoddelitelné...
presne ako obloha a hviezdy,ako anjel bez svätožiary,ako omeleta bez žĺtkov (ja viem znie to divne,ale ja som to tam musela dať)
keď sme boli malé...a hrali sa na princezné.
Boli sme vždy iba ja a ty...my.
Priateľ,ktorého som vždy tak chcela...
a potom stratila...
každá sme si našli inú cestu...

A teraz keď ležímTU,kde sme ležali iba my dve a do noci sa rozprávali a pomenúvali pre teba bezcenné hviezdy...ja som si pamätala tie naše...

moju a tvoju...NEODLUČITEĽNÉ...

venované tej,ktorá si to zaslúži...

 Blog

9 0 0 0 0

Komentuj

8 komentov k blogu