Onedisunity
6. 6.júna 2011 19:54
Čajové výlevy alebo Príbeh o Effeose, ktorý raz dokončím. Prisahám.
Každý deň vstala ešte pred východom slnka. Kým rodičia ešte spali, vzala si Effeosa paličku, uviazala si do svojich havraních vlasov šatku, vzala si píšťalku a vybrala sa aj so stádom na pastvu. Tam si sadla na tisícročný peň, ovečkám dala absolútnu slobodu a sama sa nechala unášať niekam veľmi, veľmi ďaleko. Effeosa mala vzácny dar. Vždy, ráno, sediac na tisícročnom pni, začala hrať na píšťalke jej obľúbenú pieseň ,,žijem preto, aby som sa nikdy viac nenarodila“. Melódia lietala od stromu k stromu, zabárala sa do mäkkých kožušín zvierat, pohladila každučkú rybu v jazierku, a keď obletela celý vesmír, dostala sa až do uší boha Raharachteja. Boh Raharachtej žil na absolútnom vrcholku všetkých svetov. Bol otcom bohov, bol otcom hôr, bol otcom slnka, sám bol slnkom. Bol absolútnym vedomím, no nikdy sa nemohol pozrieť na seba, na svoj obraz. Nemohol poznať svoju tvár, pretože nijakú nemal, nemohol poznať svoju tvár, pretože sa nemohol zasnúbiť sám so sebou. Posledných 16 rokov však tušil, že je krásnou mladou ženou, s havraními vlasmi a s prázdnym pohľadom.
Effeosa počas hrania na píšťalku vždy zaspala. Ponorila sa do tisícročného pňa, a na chvíľu umierala, aby sa mohla znovu narodiť. Píšťalka vyrezaná z ebenového dreva, pevne zovretá smädnými perami, spievala ďalej o tom, že musíme žiť preto aby sme sa nikdy viac nenarodili.
Effeosa na svojich cestách stretávala veľmi zvláštne bytosti. Raz sa jej prihovoril bohatý obchodník s mešcom plným čajových lístkov. Mešec mal pripevnený na koženom opasku, chodil a rozdával lístky chudobným žobrákom. Tí mu za túto očividne bezcennú almužnu ďakovali, akoby im sám Ptah daroval kus vesmíru. Effeosa cítila, že tieto podivnosti sú to najprirodzenejšie čo ju mohlo na cestách stretnúť. Keď si ju kupec pozval k sebe domov, zalial jej horúcou vodou zlaté mince. Effeosa sa napila čistej nezištnosti, ktorú si v ústach priniesla domou, a dala z nej napiť aj svojej matke. Inokedy sa jej stalo, že ju z horiaceho stromu, na ktorého vrcholku sedela, zachránil biblický had. Zniesol ju na bezpečie, a po zvyšok života žil omotaný okolo jej krku. Najčastejšie sa však ocitala tam, kde sa všetky duše, živé i mŕtve, spájajú v jednu, obrovskú guľu, pred ktorou vždy ráno uteká na pastvu. Tieto cesty boli najdesivejšie, ale Effeosa nikdy po narodení nevedela, kde sa počas piesne túlala. Z každej cesty si však odniesla niečo omnoho cennejšie ako pominuteľnú myšlienku. Iba tie cesty na slnko v nej zanechávali úplne iný, nepoznaný pocit. Akoby o nej niekto vedel. Akoby ju niekto sledoval, vedel o jej piesni, poznal dokonale každú ovcu.
Hneď, ako sa Effeosa narodila, pieseň odznela. Vynorila sa z tisícročného pňa, zložila si šatku z hlavy a po celom svete rozprestrela svoje havranie vlasy.
Vrátila sa domov presne vo chvíli kedy slnko nadobudlo absolútnu moc nad všetkým hmotným, nehmotným, živým i neživým. Ovce jej rad za radom poďakovali za ten najcennejší dar, a pokorne sa pobrali do ohrádky. Otec akurát v umelom prítmí česal vlasy matke. Robil to on, pretože to bola jediná činnosť pri ktorej matka cítila otcovu lásku a prítomnosť. Pobozkala otca na líce a matku na paže.
,,Effeosa teraz musíš ísť po vodu z ďalekej studne a umyť matke tvár. Ja vezmem stádo na pastvu.“ Otec vzal pastiersku paličku, nasadil si na hlavu klobúk, a odišiel z domu. Matka bola nádherná. Hoc sa nesnažila príliš bojovať so svojou chorobou, jej sila napĺňala každučký kút ich maličkého hlineného domčeku. Bola to sila nie zotrvať večne, ale umrieť preto, aby sa už nikdy viac nemusela narodiť. Už roky neprehovorila, vlastne ju Effeosa nikdy nepočula rozprávať. Ako dieťa si myslela, že je to prekliatie, teraz už však vie, že ten kto nevie, hovorí a ten kto vie, mlčí. Effeosa poslúchla otca a vybrala sa do ďalekej studničky. Krčah sa už dávno rozbil, preto nosila vodu domou v dlaniach.
Otec sa vrátil domou tesne pred zotmením. Zastavil sa v neďalekej dedine pre nové správy. Effeosa práve sedela na matkinej posteli a česala si vlasy, pretože to bola jediná činnosť kedy cítila božiu lásku a prítomnosť. Otec vo dverách sňal klobúk a Effeosa si všimla, aký je ustarostený. Otec bol veľmi uvravený človek. Porozprával matke a dcére príbeh, ktorý sa rozpráva medzi ľuďmi na dedine. Vraj prichádza jua kupatwa, obdobie, kedy boh slnka sníme z oblohy svoje žiarivé šaty a zostúpi na zem. Počas jedného celého dňa je na celkom svete absolútna noc a legenda vraví, že Raharachtej na zemi hľadá svoju hmotnú tvár. Toto obdobie nastáva raz za štyristo osemdesiat deväť rokov. Effeosa sa tohto príbehu zľakla. Nechcela zažiť deň bez východu slnka, nechcela zažiť deň bez putovania.
Jedného rána sa Effeosa prebudila na zúfalý plač svojho otca. Skľúčený sedel na posteli svojej nebohej manželky. Matka meravo ležala a nad jej porcelánovým telom sa vznášalo milión motýľov. Effeosa sa ich snažila pochytať a napchať ich naspäť cez ústa do tela mŕtvej ženy. Bolo to však márne. Vzala otca za ruku, a povedala: ,,neboj sa, aspoň už nikdy neumrie“.
Dni boli čoraz kratšie, putovania dlhšie, otec starší a ovce šedšie. Sila ktorá držala dom pohromade sa vytratila, preto sa chatrč začala rozpadávať a otec ju už nevládal opravovať. Effeosa nosila domov vodu už iba v jednej dlani a šatku si už takmer vôbec do vlasov neuvezovala. Až kým neprišlo ráno, ktoré vôbec neprišlo. Kým otec spal, vzala si Effeosa paličku, uviazala si do svojich havraních vlasov šatku, vzala si píšťalku a vybrala sa aj so stádom na pastvu. Tam si sadla na tisícročný peň, začala hrať jej obľúbenú pieseň ,,žijem preto, aby som sa už nikdy viac nenarodila“ a vnorila sa doň. Zaspala až keď sa melódia dotkla ucha boha Raharachteja. Márne čakala na východ slnka, slnko na oblohu nevyšlo. Nevyšlo ani potom, a dokonca nevyšlo ani neskôr. Slnko však miesto toho zostúpilo na zem, a Effeosu celú pohltilo.
Blog
Komentuj
4 komenty k blogu
1
malykubo
6. 6.júna 2011 20:56
chcem vediet viac!!!
Napíš svoj komentár