No dnes, dnes som nemohla nájsť žiadnu cestičku. Všade samé krovie a zamrznutá vysoká tráva.
Kde sú deti dnešnej doby, ktoré by tam tie cestičky vyšliapali? Kde je krik a jasot ich hier? Schovávačky naháňačky, sánkovačky. Všetka táto zábava sa stratila. A nahradila ich domáca zábava pred počítačom.
Dnes, keď som tam hore tak stála a pozerala, nevidela som ani jedno dieťa v okolí. A to je ich tu pomerne dosť. Je to smutné, že deti nevidia o čo prichádzajú. Som vďačná za to, že ja som mohla vyrastať v prírode. Síce dnes som už aj ja pohrúžená do digitálneho sveta, ale detstvo som mala plnohodnotné.
Máme krásnu prírodu okolo seba a mali by sme ju zachovať pre svoje budúce potomstvo. Lenže tak trocha sa sama seba pýtam, či to potomstvo vôbec o to stojí. V dnešnej dobe sa nájde veľmi málo detí, ktoré chápe takýto druh krásy. Neznačkovej, možno nemodernej alebo nepopulárnej. Ale toto je to najkrajšie, čo patrí každému z nás rovnako. Možno to chce len čas, kým si to uvedomia a v podstate kým si to uvedomíme všetci.. Lenže ak to bude trvať príliš dlho, zistíme, že už nám nič z prírody nezostalo.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
Napíš svoj komentár
...aj ja som rada, že som mala detstvo v prírode a nesedela za počítačom...