Dvaja ľudia, ktorí sú zodpovední za tvoj vznik. Za tvoju výchovu, rast a tvoje potreby. Do istého času. Ale ten čas jedného dňa prejde. Vtedy sa chceš stať osobou, ktorá je samostatná a dokázať im, že si dospelý. Že už skončil ten čas, kedy mohli myslieť za teba. Lebo teraz chceš myslieť sám. Chceš zvládnuť žiť bez ich pomoci. A keby tu aj istá časť pomoci mala byť, tak len zanedbateľná.
Horšie je to, keď si stále na rodičoch závislý. Si študent, ktorý sa chce venovať svojej budúcnosti a nie si schopný sa o seba postarať sám. Potrebuješ od nich podporu. Materiálnu a aj psychickú. Aj keď máš pocit, že z tej psychickej stránky to zvládneš sám. No niekedy nie je nad rodičovskú radu. Ale len radu. Nie nariadenie, či príkaz, ako máš niečo urobiť. Vtedy strácaš v rodičoch oporný bod, lebo máš pocit, že ti neveria. Máš pocit, že si myslia, že si neschopný sa o niečo postarať sám. Chceš sa jedného dňa postaviť na vlastné nohy. No keďže si teraz od nich závislý, musíš urobiť, to čo hovoria. Čo je podľa nich správne. Je to veľmi ťažké. Lebo rodičia majú pocit, že sa môžu starať do všetkého. Čo si oblečieš, s kým sa priatelíš, s kým máš vzťah.
Je len málo rodičov, ktorý chápu dnešnú mládež. Je to spôsobené hlavne tým, že sa narodili v inej dobe. Komunistickej. V tých časoch bola prísna výchova. V niečom to možno bolo aj dobré. Viac si vážili iných ľudí a aj iné veci. No medzi rodičmi a deťmi to nebol ten správny vzťah. Deti sa rodičov báli. Nebol tam ten vzťah, kde dieťa mohlo prísť za rodičom so svojím banálnym problémom. A preto sa niektorí rodičia nedokážu svojim deťom otvoriť ani v dnešnej dobe. Niekedy sa dieťa potrebuje len vyznať zo svojich problémov. Myslím, že keď sa rodič s dieťaťom dokáže porozprávať, panuje väčšia dôvera.
Je iste pravdou aj to, že deťom netreba dávať až príliš veľkú voľnosť. Ale len do určitého veku. Veku adolescentného dospievania. Vtedy sa treba dieťaťu venovať. Lebo prežíva zvláštne obdobie života, v ktorom sa formuje jeho osobnosť. A rodičia dokážu byť v tomto období pre ne veľmi nápomocní, aj keď si to možno neuvedomujú.
Niekedy stačí tak málo. Milé slovo, povzbudenie, pochvala. Potrebujeme pomocnú ruku, ktorá nám ukáže tú správnu cestu. Ale keď ten správny smer nájdeme, chceme po nej kráčať sami. Prebíjať sa vlastnými silami. Aby sme aj my urobili niečo, čo po nás ostane a nebudeme sa musieť za seba hanbiť my a ani naši rodičia.

 Blog
Komentuj
Napíš svoj komentár