Zmenila si sa...

Bol štvrtok večer, koncert práve skončil a ja som sa ponáhľala na autobus. Nebyť tých troch áut, ktoré ma zdržali na prechode, tak by som ho aj stihla. Najbližší spoj mi šiel až za hodinu a pol. Prihlásila som sa teda na facebook a napísala som bratovi, či po mňa príde. Napísal, že nie, pretože pil, že si mám počkať na ďalší.

Nechcelo sa mi čakať samej, tak som sa rozhodla, že napíšem kamarátovi, ktorý študuje v Prahe, ale momentálne bol doma. Dohodli sme sa, že mu pôjdem naproti. Ako býva mojim zvykom spýtala som sa, že koľko mu to bude asi trvať, pretože skutočne nenávidím čakanie.

Pomalým ale, že naozaj pomalým tkzv. lachatním tempom som sa dostala pred Carrefour, kde sme sa mali stretnúť. Čakala som asi desať minút, ale odpustila som mu to, pretože viem, ako dlho to trvá chlapom kým sa vychystajú

Nevideli sme sa už naozaj dlho a vždy, keď bol doma, tak nemal čas na mňa, čo ma aj dosť mrzelo. Objali sme sa a predo mnou stál človek, ktorého som nevidela strašne dlho a bol iný, vyzeral staršie, možno to robilo to strnisko. Nebol to už môj starý Kubko. Spýtal sa ma, čo mám nové a ja som mu hrdo ukázala na moju zelenú stužku na kabáte. V tom prišla nostalgická spomienka nato, ako sme sa stretli prvýkrát, on mal ešte dlhé vlasy a v tom momente mi to prišlo také neskutočné, akoby to ani pravda nebola.

Rozprávali sme sa o tom, čo nás čaká, že už sa neskutočne rýchlo blížia moje písomné maturity, prezradila som mu, čo chcem ísť študovať a kam si podávam prihlášky. Najviac ma potešilo, keď mi povedal, že ak sa dostanem na psychológiu, tak si splním jeho sen.

Po čase sa mi zveril s jeho problémami ohľadom školy, keďže ho vyhodili, ale aj so všetkým čo ho trápi. Ja som to začala zľahčovať a robiť si srandu a chcela som mu ukázať i svetlé stránky všetkých jeho problémov a starostí.

Povedal mi, že som sa zmenila, že sa zo mňa stala salamistka, ktorá ma akosi všetko na háku. Kedysi som všetko až príliš riešila, nad všetkým sa trápila. Pamätal si ma ako večne negatívne naladenú osobu, čo za všetkým videla to najhoršie a zrazu....

Pol roka som bola v kontakte s totálnym flegmatikom, ktorého som sa snažila pochopiť. Stále som nechápala, ako môže byť voči všetkému tak ľahostajný, keď ja som všetko tak podrobne riešila a trápila sa nad všetkým. Už nie sme v kontakte, ale niečo mi toho pol roka dalo a niečo som sa od neho naučila.

Začala som používať v svojom živote hlášku "sral to pes" a som šťastnejšia. Nemôžem všetko ovplyvniť a nemôže byť všetko tak akoby som chcela. Snažím sa byť spokojná so všetkým a hľadať na všetkom pozitíva.

 Denník

19 0 0 0 0

Komentuj

Komenty k blogu