Tradícia japonských kreslených príbehov ( manga ) siaha ďaleko do stredoveku, do vyspelých kultúr krajiny vychádzajúceho slnka, ktoré sa pomocou týchto krátkych príbehov o bojoch dobro verzus zlo v podaní udatných princov a ozrutných lesných príšer učili o harmónii, ktorú možno dosiahnuť vo vzťahu duch a človek. Ducha v tomto prípade reprezentuje príroda, v minulosti tajomná, vyvolávajúca strach a rešpekt, dnes vďaka každoročnému rozkvetu čerešňových sadov po celej krajine výhodný a dobre sa predávajúci obchodný artikel. Samozrejme, nedá sa hovoriť len o čarokrásnych farbách, ktoré zahalia krajinu práve v čase, kedy sa v Japonsku koná údajne najviac piknikov na svete. Scenérie po celej krajine sú dôkazom úcty Japonska k matke všetkých jeho legiend.
Stavať v dnešných časoch Japonsko na piedestál za jeho ekologickú politiku by bolo z mojej strany hlúpe, preto ani nechcem aby niekto tento článok poňal ako vyzdvihovanie či nebodaj ospravedlňovanie drastického spôsobu konzumného života, ktorý väčšina japonskej spoločnosti dnes chová v obľube a s tým spojené neúmerné zaťaženie ich vlastného ( ale nie len toho ) životného prostredia. Naopak, moja pomyselná trať vedia od reálnej skutočnosti k fantazíjnej mytológii vytvorenej šikovnými japonskými ručičkami.
Hayo Myiazaki, otec predlôh k mnohým animovaným rozprávkam v štýle mangy, ktoré sa volajú anime, sa roku 1997 odhodlal na projekt skĺbiť prvky prastarého japonského bájoslovia s typickými západnými kultami a témami. Na mnohé ocenenia nominovaný celovečerný animovaný film Mononoke Hime sa po celom svete stretol s enormnou priazňou divákov a ešte väčšou pozitívne ladenou reakciou zo strany kritikov, ktorí si nemohli nevšimnúť výrazne pro-ekologicky ladenú ideu celého príbehu, vystavanom na naozaj prekrásnej kresbe. Príbeh sa, podľa rozprávača, odohráva v dávno zabudnutých časoch, kedy sa po pralesoch prechádzali démoni a ich kladné protiklady, bohovia s podobami obrovských zvierat a šeliem. Avšak, do krajiny preniká čoraz viac element silnejší, vynaliezavejší a brutálnejší, ako všetci démoni sveta. Človek sa sústavným a programovým drancovaním prírody, v ktorej sú podľa dávneho usporiadania sveta práve lesný bohovia vládcami, obohacuje na úkor ich panstva. To ich samozrejme rozzúri a bitka ala Pán prsteňov sa môže začať.
Ale, a to je veľmi dôležité, nebolo tomu vždy tak. Boli časy, kedy sa ľudia a príroda dokázali vmestiť do kože, vzájomne si neubližovať a žiť pokojne pleco na pleci. Tieto časy reprezentuje jedna z ústredných postáv, hrdina zabudnutej horskej dediny, princ Ashitaka ( čítaj Ašitaka ). Jedného dňa aj do ich idylického prostredia zavíta zlo, krutosť sama o sebe, démon v podobe nenávisťou napadnutého boha ktorý na seba na zemi vzal podobu diviaka. Zo svojho kráľovstva vyhnaný ľuďmi, trpí nevýslovnými mukami a trápením. Chtiac či nechtiac, napadne už spomínanú dedinu, princa Ashitaku v súboji zraní a uvrhne na neho hroznú kliatbu, ktorá spôsobí jeho vyhnanie z dediny. Vydáva sa teda na východ, do krajiny diviačieho boha, aby zistil, čo ho napadlo, čo tak vznešenú bytosť premenilo v démona a zapríčinilo stratu všetkého, čo na svete mal.
Príbeh putovania za odpoveďami na otázky života a smrti je obrazom krajiny Japonska spred mnohých storočí. Stretáva sa s potulným mníchom, reprezentantom divnej kasty ľudí, ktorí sú síce zbožní ako Johanka z Arcu ale vonkoncom nie nepodplatiteľní. Masaker jednej mierumilovnej dediny je zas verným opisom z čias feudálnych rozbrojov v podaní armád rôznych japonských panovníkov, ktoré sa neštítili vraždiť v mene zisku. Ashitaka sa dostáva až do huty, zbudovanej na okraji hory, kde údajne prebývajú bohovia a démoni. Huta je symbolom ľudskej dravosti, húževnatosti na cesta za bohatstvom. Huta, a hlavne jej veliteľ, je v očiach bohov zlom, niečim, čo nedokáže vyžiť z toho, čo im ponúka ale pýta si stále viac, až sa na konci premení len v beztvarú masu ľudí náhliacich sa za pominuteľným a pochybným šťastím. V hute pôsobí ako veliteľ na japonskú tradíciu veľmi nezvyčajná postava, žena. Lady Eboshi ( čítaj Eboši ). V detstve väznená na pirátskej lodi, zneužívané a podlomené dievča, ktoré bola nútené zobrať si kapitána za muža, neskôr však odvážna členka posádky ktorá sa vraždou svojho manžela dostala za kormidlo ako kapitánka a vydala sa preskúmať krajinu v nádeji, že natrafí na miesto, kde by sa mohla usadiť a rozbehnúť naplno kolotoč svojich plánov. Lady Eboshi je srdcom huty, myšlienkou a zároveň najväčším nepriateľom bohov. Je reprezentantom nového smeru japonskej kultúry, kultúry odporu a dokonca nenávisti voči bohom a ich vláde.
Ak som vravel, že Miyazaki sa snažil o skĺbenie dvoch diametrálne odlišných smerov svetového myslenia, mal som na mysli postavu San - vlčej princeznej Mononoke. Kto z vás si pri vete " vlčia princezná " spomenul na Kyplinga, Romula a Réma alebo hociktorého autora či protagonistu podobného príbehu, kde si divoké zviera osvojí ľudské mláďa a vychová ho za vlastné, trafili ste do čierneho. Podobne ako bol Tarzan gorilou, aj San je vnútorne uzrozumená s tým, že je vlk. Žiaden človek, ale divoká šelma, ktorá sa teraz musí postarať o to, aby huta zmizla z jej lesa, z jej života. Jej adoptívnou matkou je ďalší boh/zviera, gigantická vlčica Moro. Tá spolu so svojou dcérou a dvoma svojimi vlčími potomkami chráni boha zo všetkých bohov najväčších, pána nad životom a smrťou, u nás by sme povedali Matka príroda, v japonskej adaptácii je to Duch Lesa, boh v podobe jeleňa. S ľudskou tvárou, telom zvieraťa a mocou, o ktorej sa môže obyčajným smrteľníkom len snívať sa pokojne a nerušene pohybuje po svojom neustále sa zmenšujúcom lese. Nezaujíma ho, že ľudia mu postupne ukrajujú z jeho domínia, on je bohom, to oni by sa predsa mali báť jeho. Dosť na tom, ľudia z huty sa neboja, na svojej strane maju svoju paniu s puškami a bombami, ktoré spoľahlivo rozmetajú každú silu na svete. Aj lásku.
Prirodzene, Ashitaka a San - vlčia princezná, sa do seba zamilujú. Spoločne sa snažia o to, aby sa Lady Eboshi nepodaril plán zabiť jelenieho boha a získať tak jeho hlavu, symbol starej éry vlády ducha nad telom, prírody nad človekom. Alebo, ak by sme to chceli preniesť na dnešné reálie, zastaviť vytínanie lesných pralesov, vypúšťanie skleníkových plynov, zabíjanie ohrozených druhov zvierat, pokusy na bezbranných tvoroch v snahe priniesť si večnú mladosť atd. atd. Koniec príbehu je rozporuplný. Človeku sa podarí zabiť Ducha lesa, najväčšieho zo všetkých bohov a tým sa dostať nie na jeho úroveň, ale o stupienok vyššie. Pasuje sa za korunu tvorstva, už nie mocnosti ale človek rozhoduje o tom, kde sa môže usídliť a kde nie. Mohli by sme teda povedať, že sa končí tragicky. Zároveň sa však Ashitaka zázračne pri smrti jelenieho boha zbavuje svojej kliatby a San sa zas zbavuje strachu a nenávisti z ľudí! Rozhodnú sa preto zbudovať nový poriadok. Ona, princezná lesa a on, princ mesta, spoločne sa vynasnažia o lepšiu budúcnosť. Aj keď už nikdy nebude ako pred tým, nevadí. Sny sa môžu snívať až do konca a dnes nezáleží na tom, či je ten koniec trpký, alebo sladký ako krém veterníka.
Svet od minulého týždňa žije na dlh voči svojej planéte. Zabíjame si pôdu pod nohami. Vytíname si kyslík pre naše pľúca, vraždíme našich predchodcov. Kvôli mäsu, poverám a klamstvám. Mali by sme sa poučiť práve z rozprávok, na ktoré väčšina dospelákov už zabudla. Príbeh Princeznej Mononoke je silným posolstvom harmónie, ktorá môže zavládnuť jedine vtedy, ak sa o ňu pokúsi celá ľudská rasa. Inak to naozaj bude " Príbeh Jednej Smrti".
Čítajte viac: » rovinsky.blog.sme.sk/c/115609/Prince...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
3
Nehnevaj ma! máš tam na konci síce link na pôvodný článok, ale to nič nemení na tom, že to nie je v poriadku, je to len krádež a nie pôvodná tvorba.
5
videl som ten film a veľmi ma zaujal ... ak poznáš podobne mohol by si mi poradiť dáky
Napíš svoj komentár
..je to dost napinave vo vsetkych scenach a tak podobne...