Byť dospelým je nanič. Keď som bola malá, tak som sa úplne najradšej hrávala na školu. Najlepšie bolo, keď som mala živých ľudí (najlepšie ochotných), ktorí trpeli takú pol hodinku, kým som ich "učila", museli počítať príkladíky a tak. Zvyčajne to dlho netrvalo, lebo potom sa chceli vymeniť (napr. sesternica bude učiteľka a ja žiačka) a s tým som samozrejme nesúhlasila. Vo väčšine prípadov mi potom museli stačiť moje plyšové hračky, ktoré som pousádzala okolo seba, dala som pred ne papieriky a potom som horlivo vypisovala 5 rovnakých písomok, aby som tie zvieratká mohla oznámkovať. Alebo som mala zoznam s mojimi spolužiakmi zo základky a podľa sympatií som im dávala známky
Preto, keď som vychádzala z gympla, tak jediná "rozumná" možnosť pre mňa bola ísť študovať učiteľstvo. Hm. Už si nemyslím, že som bola moc rozumná.
Long story short - Nechcem tu písať celý môj (nezáživný) životný príbeh, tak k tomu, prečo mi je dnes nanič:
Učím na základnej škole, kde mám v triede 11 žiakov. Ideálny počet, poviete si, môžem sa im venovať. Ehm, ťažko. Sú to dve spojené triedy, takže na hodine pracujem so 4 štvrtákmi a 7 tretiakmi.
Asi pred troma rokmi som úplne nemala rada deti; to sa našťastie teraz už zmenilo a dnes ich mám rada. Ale aj tak ma vytáčajú Nič nie je také ideálne, ako som si myslela. Myslela som, že keď im jeden deň poviem "zajtra píšeme písomku zo slovíčok, naučte sa prosím týchto 8 slovíčok", tak dostanú jednotky a nie že (niektorým) dám 5ky. Mne je to hrozne ľúto písať im poznámky a zlé známky. Lenže potom mi riaditeľka povie, že nemôžu mať predsa všetci jednotky. Okej.
Som osoba, ktorá nikdy nebola príliš spoločenská a preto som viac taká utiahnutá, čiže by som ťažko od seba čakala, že po deťoch začnem na hodine vrieskať. Od začiatku mi riaditeľka hovorila, že musím byť na nich prísna a nenechať si skákať po hlave. JA VIEM. Ale ja nechcem byť tá zlá, o ktorej budú doma rozprávať, koľko im dala úloh a koľko poznámok. Ja chcem, aby mali radi mňa, aby mali radi predmet, ktorý učím a aby ich to bavilo.
V tej triede je jeden žiak, ktorý si hrozne dovoľuje. Včera nemal žiadne pomôcky, tak nič celú hodinu nerobil. Dnes nemal úlohu. Minule sa na hodine hral s plastelínou. Predtým si vytiahol jogurt a začal jesť. Snažila som sa naňho ísť dobre, keď som mu mala zapísať poznámku, tak som mu povedala, že nech sa nad sebou zamyslí a že mu ju dnes nezapíšem. Zamyslel sa nad sebou asi tak na 10 minút. Potom zase robil to čo predtým.
A dnes mi prišla na hodinu riaditeľka, že ho počuje vrieskať do jej pracovne (má ju hneď vedľa) a čo si to dovoľuje. A skrotol, lebo pred ňu má rešpekt. Potom prišla na hodinu ešte asi 3krát a pozorovala ma/triedu. Hrozne ma to znervózňovalo, lebo nie som nejaká profesionálka, ktorá je zvyknutá byť pozorovaná. Potom mi ešte v škole povedali, že tým, ako si ku mne dovoľuje, sa potom chváli na iných hodinách. A ja neviem, čo mám robiť. Už asi rezignujem a budem tá, čo bude zlá, čo bude stále dávať poznámky a veľa úloh?
U prvákov mám zase žiaka, ktorý VôBEC nepočúva, keď mu niečo poviem a druhým deťom robí napriek. Nie, že by ich bil alebo čo, ale proste aj mne by vadilo, keby ma spolužiak pri robení cvičenia v učebnici vyrušuje. To tiež neviem, čo mám robiť.
A úplne si myslím, že na toto nie som celkom pripravená, veľa problémov neviem riešiť a čoraz častejšie rozmýšľam nad tým, či sa mi chce stále rozmýšľať nad školou, aj keď som už dávno doma a či sa mi chce hnevať sa takto každý deň celý týždeň a rozmýšľať, čo mám robiť. Niektorí to majú asi v sebe nejako "zakódované", neviem, či aj ja. Paradoxom je, že zajtra idem na jeden seminár s jednou úplne super učiteľkou, ktorá miluje deti a učenie a ja už sa vidím, ako budem mať po tej hodine s ňou zase plno nápadov, ako by som čo mohla robiť a energie a dobrej nálady. Prečo to nemôže vydržať večne?
A tento blog je oveľa dlhší, ako som chcela. Shit. Ale aspoň som sa vypísala a je mi lepšie.
Skutočný príbeh
Komentuj
8 komentov k blogu
1
sushivo
27. 11.novembra 2014 20:34
Presne pre toto som vzdy chcela nebyt ucitelka.
2
zaujímavé všetko. teda, akú máš dilemu, čo robiť, aby ťa mali radi a tak. tiež riešim podobné problémy. aj keď ja študujem učiteľstvo ešte len a neučím ešte v škole. ale učím v nedeľnej besiedke a tam sú všelijaké deti. ocko mi poradil dačo. povedal, že keď mám tie deti rada, tak to budú vedieť. a budú vedieť, že ich mám rada, aj keď budem musieť byť na nich občas prísna. a ešte som počula jedného uja povedať, že on keď tresce svoje deti, že ho to ešte viac bolí ako tie deti.
inak páči sa mi tvoj štýl písania. ha. tak úprimne píšeš a tak inak.
a tiež som sa hrala na školu a viedla si učiteľský denník a dávala som známky podľa sympatie svojim spolužiakom je to vtipné, nevedela som, že je ešte niekto taký smiešny.
tiež rozumiem tomu, že je ťažké počúvať kritiku iných do tých vecí. ktovie, aké majú motívy, možno ti závidia, že si obľúbená u detí ale nie, všetko sa naučíš a pôjde ti to lepšie, si ešte len na začiatku
inak páči sa mi tvoj štýl písania. ha. tak úprimne píšeš a tak inak.
a tiež som sa hrala na školu a viedla si učiteľský denník a dávala som známky podľa sympatie svojim spolužiakom je to vtipné, nevedela som, že je ešte niekto taký smiešny.
tiež rozumiem tomu, že je ťažké počúvať kritiku iných do tých vecí. ktovie, aké majú motívy, možno ti závidia, že si obľúbená u detí ale nie, všetko sa naučíš a pôjde ti to lepšie, si ešte len na začiatku
3
@kolieskonavoze si hrozne zlatá, ďakujem za pekný komentár, čítala som si ho včera ráno a už som to nejako nerozoberala..
každopádne rozhodla som sa, že keď už nefungoval ten dobrý prístup, musím vyskúšať niečo úplne iné, tak uvidím, čo to urobí..
a hej, robila som kopu takých čudných vecí
každopádne rozhodla som sa, že keď už nefungoval ten dobrý prístup, musím vyskúšať niečo úplne iné, tak uvidím, čo to urobí..
a hej, robila som kopu takých čudných vecí
4
Klobúk dole, že si sa rozhodla ísť učiť, mne bohate stačilo absolvovať pedagogickú prax Tiež sme mali na hodinách strašne zlých žiakov... ale bavil som sa o tom s jedným učiteľom a dal mi super radu, že je úplne zbytočné na nich kričať a vyhrážať sa im, dávať poznámky, úlohy navyše, atď... lebo častokrát to problémoví žiaci presne očakávajú, začne vyrušovať a vie, čo bude nasledovať, zažil to veľakrát, takže to bude to isté, ešte ti dá aj sám žiacku, nech mu napíšeš poznámku... on sa potrebuje pred triedou a spolužiakmi ukázať, dokázať si niečo... čiže treba zmeniť prístup, ak začne vyrušovať, treba spraviť niečo čo nebude čakať, niečo čím ho zaskočíš, existuje veľa techník ako ten jeho stereotyp myslenia narušíš, keď začne vyrušovať, žiadne kričanie, poznámky, atď, možno by bolo fajn sa o tom pobaviť s nejakým výchovným poradcom, určite ti to pomôže.... ok nejako som sa rozpísal, tak držím palce
5
@defoee a čo si vyštudoval? no práveže tieto skúsenosti mi skôr sťažujú rozhodnutie, či chcem naozaj učiť, a dosť nad tým v poslednej dobe rozmýšľam.. ale ako ja viem, že je zbytočné vyhrážať sa, poznámky, atď, ale na tie správne metódy som ešte neprišla
inak si zlatý, vôbec mi nevadí, že si sa rozpísal a ak sa rozhodnem, že chcem učiť, tak sa asi fakt musím s niekým kompetentným porozprávať
inak si zlatý, vôbec mi nevadí, že si sa rozpísal a ak sa rozhodnem, že chcem učiť, tak sa asi fakt musím s niekým kompetentným porozprávať
7
v tomto ti asi poradiť neviem, pretože učím na strednej a tam je to o inom. U mňa si zvykli, že ak vyrušujú alebo majú blbé poznámky, zvyknem ich trocha .... hmm, ako to povedať.... zosmiešniť pred ostatnými. Neurážam ich alebo niečo také, len ich podrýpnem, ostatní sa zasmejú a dotyčnému trocha padne hrebienok. Ale u mňa už vedia, že ja som tá sarkastická, takže už aj čakajú nejaké také poznámky Ale u maličkých fakt neviem U mojich už mám vždy pripravenú nejakú 5-minútovku a visí nad nimi každú hodinu ako Damoklov meč
8
Najhoršie, čo môžeš robiť, je snažiť sa byť obľúbená. To je vždy len na úkor teba samej a vždy z toho hajzli budú len ťažiť. A obľúbenosť si aj tak nevybojuješ. A to neplatí len pre školu, ale celkovo pre život.
Napíš svoj komentár