Vedú ma tmavou chodbou s hladko sivou dlážkou. Ich kroky sa po nej ozývajú ako vrhnuté mince do prázdnej studne. Do takej, v ktorých prebývajú sny a túžby ľudí. Mojou túžbou je zobudiť sa z tohto prekliateho sna... Opakuje sa to takmer každú noc.
Zrazu sme sa zastavili a visiace lampy nad nami zablikotali. Mali čierne obleky a masky klauna, stáli v kruhu a živo sa na niečom dohadovali. To bola moja možnosť. Začala som utekať dalej po chodbe, no tiene ma prenasledovali. Zabočila som doprava a dúfala že sa v tme schovám. Oprela som sa o chladnú stenu snažiac sa upokojiť a rozhliadnuť sa. Kúsok vedľa mňa boli dvere tak som ich otvorila a...
Za dverami bolo niečo ako čierna diera. Špirála začínajúca hneď odo dverí až ktovie kam. No keby ste sa zahľadeli pozorne, bolo tam niečo viac. Z dlhého tunela vychádzali tiene... Zľakla som sa a utiekla do druhej, osvetlenej chodby. No neskoro som si spomenula, že som nezavrela dvere, tak som utiekala ku ďalším najbližším tentokrát presklenným a zamrežovaným dverám a rýchlo som ich za sebou zabuchla. Chcela som utekať dalej, ale nedalo mi neobzrieť sa a nakuknúť cez presklenné dvere. Bola to chyba, tiene vychádzajúce zo špirály napadli ľudí v bielych plášťoch a za dverami bol masaker. Nepekný, ohavný... A na dvere dopadali kúsky mŕtvych tiel a veľa krvi. Videla som ako vzali jednoho v plášti, rozrazili mu lebku a vyrvali čeľusť. Ten tieň sa pritom na mňa pozeral ako by mi niečo vravel... A zohavenú tvár priložil ku dverám...
Otočila som sa a kráčala po miestnosti tentokrát pokojne, možno z presvedčenia že ak je tu svetlo, tiene sa sem nedostanú. Ale nerobia sa tiene práve pomocou svetla ?
Na ľavej strane boli široké okná, no boli príliš vysoko na to, aby som cez ne mohla niečo uvidieť. Myslela som na to, či sú tiene aj tam vonku. Na pravej strane boli cely... A ked som za sebou ucítila tieň, nenapadlo ma nič lepšie než zamknúť sa v jednej z nich. Neviem ako sa dostali cez tie dvere predtým, no cez mreže nemohli, nie cez tieto. Akoby boli obkolesené nejakou energiou, ktorá ich odpudzovala. Ale nič im nebránilo v tom, aby pokračovali s masakrom za mojou celou. Znovu a znovu bola všade krv a tiene mrzačili ľudské telá. Dokonca aj deti...
A ja ? Bola som zavretá vo svojej cele, ticho sa bála, ticho načúvala krikom ľudí a hroznými zvukmi tieňov, ticho plakala modliac sa nech to už konečne skončí alebo nech ma nájdu a zabijú. Bola som schúlená tíško vzlykajúc a húpajúc sa z bláznovstva... A možno ma tam nevideli, možno si ma nevšimli ale ja som videla všetko čo im robili... Všetko...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
antifunebracka
6. 9.sept. 2011 16:33
teba musia trapit hrozne veci, ked sa ti to aj takto premieta do snov...
Napíš svoj komentár