Som to ja, kto neposlúcha

Je to nelogicky logické. Som to ja, kto roky píše takéto blogy. Motivačné, povzbudzujúce o tom, ako by to malo byť. Ale asi by vás možno aj trochu prekvapilo, že ja som jeden z tých ludí, ktorý potrebujú nájsť svoju energiu a motiváciu, ktorí potrebujú postrčiť. Jeden z tých, ktorý hľadajú podporu v iných ľudoch ako v sebe sama. Už od základnej školy si pametám všetky tie plány čo som chcela zrealizovať. Je síce pekné, že už v rannom detstve som vedela čo od života chcem, je pekné, že som až priveľa papiera minula na podrobné plánovanie. No na druhej strane je až žalostne smutné, že mi zakaždým ten plán vydržal možno jeden celý deň, ak vôbec. Nevedela som nájsť motiváciu, oporu a podporu, silu ktorá by ma hnala dalej. Je pekné vedieť čo chceme, ale smutné sa o to nesnažiť. Trvá to už roky a z tohto bludného kruhu sa neviem vymaniť. Jedna z mnohých chýb bola prezentácia nápadu mojim blízkym, na ktorých názore mi záležalo. Ich reakcia bola že ved vyskúšať možem, ale je to nepravdepodobné. Alebo že načo by som sa s tým trápila. A tým môj záujem o danú vec jednoznačne ochabol. Avšak vtipná je jedna situácia, kedy ich jeden z mojich nápadov nadchol a snažili sa dokonca mi ho priblížiť. Vo chvíli kedy mi do toho začali zasahovať som to už nechcela. A teraz čo? Nie je dobre ani tak, ani onak. Preto je tak veľmi dôležité nájsť podporu v sebe. Nájsť si tú silu. Ale ako... Jediné čo mi napadá je autosugescia. Dúfam, že sa dokopem aspoň k tomu a že to bude fungovať. Veľa času som premárnila snívaním. Je načase sny žiť!

 Skutočný príbeh

2 0 0 0 0

Komentuj

16 komentov k blogu