On sa stále usmieva a ani netuší čo sa vo mne odohráva..bolesť, ktorá mi zožiera vnútro.. netuším, ako som mu to vôbec mohla urobiť..načo som myslela?? kde som nechala rozum?? čo som chcela docieliť?? božemôj..je to zlé...už nikdy ho neuvidím...už nikdy ma nebude chcieť vidieť...nikdy..mám strach..ale nebojím sa o seba..bojím sa o neho..na mne mi vôbec nezáleží..ja som horšia ako odpad..ja si nezaslúžim žiť..jedinej osobe, ktorá mi verila, cítila so mnou..mala ma rada..bála sa o mňa..som ublížila..ublížila som tak veľmi, že budem rada keď mi povie, že ma už nechce vidieť...znenávidí ma...
Stále sa usmieva a pritom ani netuší čo sa stane za pár minút..už sa to blíži..blíži sa tá osudová chvíľa..chvíľa, keď príde koniec..koniec a nič viac..najradšej by som mu to nepovedala, ale nemôžem sa na neho už ani pozrieť...mám pocit, akoby som to mala napísane v očiach..nemôžem takto ďalej žiť..už len pár krokov..nohy mi oťaželi a nevládzem sa ani pohnúť..ale musím! Musím sa pohnúť..jeden krok za druhým..ide to..ale veľmi pomaly..
A je to tu..došli sme na koniec cesty...zastala som na tom moste..zastal vedľa mňa..zasvietil mi mesiac do tváre a vtom si to všimol...všimol si tú bolesť, ktorú prežívam...odrážala sa mi v tvári..zbadal aj odraz slzy, ktorá mi stekala po tvári..nedokázala som sa na neho pozrieť...zrazu som z neho pocítila strach...nie strach o seba..ale o mňa...pristúpil bližšie a zrazu urobil niečo, čo som vôbec nečakala...objal ma...z toho objatia som cítila toľko lásky...bratskej lásky...ako ešte nikdy.. objal ma tak vrúcne, že som sa nemohla vyslobodiť...určite si všimol, že ja som ho neobjala ale aj tak nepovolil...stála som tam ako socha...nedokázala som sa pohnúť..ani nič povedať...tak som tam len stála a oddávala som sa slzám...určite pochopil, že sa niečo stalo...niečo zlé..veľmi zlé...chcel mi pomôcť, ale tentokrát sa to nedá..skôr ja by som mu mala pomôcť..ale nemôžem..ja som to zapríčinila a nesiem za to dôsledky...musím mu to povedať..ak mu to nepoviem ja, tak niekto iný... raním ho tým, ale ak mu to nepoviem, raním ho ešte viac...musím zahodiť všetky pocity..inač to nedokážem..musím byt chladná ako kameň...musím ho raniť..je to zlé..je to to najhoršie, čo som kedy urobila...je to pre mňa horšie, ako keby som niekoho zabila..chystám sa totálne ublížiť človeku, bez ktorého nemôžem žiť...
Zrazu objatie povolil, ale stále ma držal za plecia...mala som sklonenú hlavu...nemohla som sa na neho pozrieť..nejde to..urobila som chybu..a za chyby sa pyká...ponesiem si svoj trest...je mi jedno čo sa mi stane..je mi všetko jedno..len jedna vec mi nie je ľahostajná..a práve tú sa chystám urobiť...
Po nekonečnom tichu vyslovil pár slov...slová, ktoré mi boli ako nôž do srdca..slová, ktoré ma tak veľmi ťažili a trápili...mám ťa rád sestrička..triasli sa mi kolena..neudržala som sa...zviezla som sa na zem...z ľakom na mňa pozrel ale stále ma držal za plecia...klesol so mnou...bol vystrašený.. cítila som ako veľmi sa o mňa boji...cítila som to zúfalstvo...ale to nie! To nie je dobré! Nemôže sa o mňa báť..som zlý človek a on sa o mňa ešte bojí..to je zlé...musím to ukončiť...možno ukončím strach a zúfalstvo, ale privodím mu bolesť..veľkú bolesť..pohladil ma po líci a zotrel mi slzy...jeho ruka sa zastavila na mojej brade..cítila som ako sa mu trasú ruky...opatrne mi nadvihol hlavu, stále som ale pozerala do zeme..prosil ma aby som sa na neho pozrela...už nikdy sa na neho nebudem môcť pozrieť.. prosil ma..stále ma prosil.. urobila som to...pozrela som sa mu priamo do očí..bol to pohlaď, na ktorý nikdy nezabudnem...
V jeho očiach som videla strach a bolesť..strach o mňa...ale zrazu sa to zmenilo...videla som tam niečo príšerné...bolo to, ako ďalší nôž do srdca..bol to odraz z mojich oči...zrazu klesla jeho ruka z mojej brady...stále ma však držal za plece...možno, že ani nevnímal že to robí..a možno, stále nevedel presne čo mu chcem povedať...zrazu sa z pomedzi jeho pier vydralo tichučké slovko... slovko, ktoré som počula akoby ho zreval...slovko, ktoré ma mučilo..tichulinké... NIE...ale stále sa mi uprene díval do očí..chcela som uhnúť..odvrátiť pohlaď, ale nešlo to..držalo ma niečo..ani neviem čo...nemohla som sa od neho odpútať..
Zrazu som vyslovila slovo...skôr zašeptala ako vyslovila...slovo, ktoré nedokáže opísať ako veľmi mi je to ľúto...slovo, ktoré má teraz nulový vyznám..vyznám ktorý v tomto prípade úplne zánika...PREPÁČ...prepáč..stále som dookola opakovala to jedno slovíčko..veľmi dobre som vedela, že to vôbec nepomôže, ale aj tak som ho vyslovila..musela som niečo povedať aby vedel, že to hlboko ľutujem aj keď mi to vôbec nepomôže...ani som to nečakala..
Zrazu jeho ruka na mojom ramene nehybne padla k zemi..stále sa mi uprene díval do očí..odraz mesačného svetla v jeho očiach bol nádherný, ale aj zarmucujúci...zrazu mu stiekla slza po líci..v jeho pohľade som uvidela to, čo som čakala..to, čoho som sa tak veľmi bála, ale aj som vedela, že si to zaslúžim...to, čo mi zovrelo srdce a nedovolilo mu biť...bola to nenávisť...táka hlboká nenávisť, aká hlboká je moja láska k nemu...bol to môj brat, ale už nie je..nenávidí ma.. Vyslovil to...vyslovil to, čo som vedela že príde...bola som na to pripravená, ale keď som to počula z jeho úst, tak som tomu nejak nemohla uveriť..povedal to tak tichučko, ale ja som to veľmi dobre počula...ozývalo sa mi to v hlave...stále dokola a dokola..už nikdy ma nechce vidieť..ďalšia slza mu stiekla po líci..chcela som niečo povedať, ale nemala som slov...na toto slová už nikdy nebudem mať...nikdy...zaslúžim si to...trvalo to všetko len pár minút, ale bolo to ako večnosť.. Nečakane sa postavil..postavil sa veľmi pomaly..ale ja som mala pocit akoby to bolo príliš prudko..strhla som sa...stále sme sa jeden druhému dívali do očí..nedalo sa uhnúť.. zvieral ma svojim pohľadom...nemala som šancu sa vzoprieť..oddávala som sa tomu..nemalo vyznám sa vzpierať...načo..pre mňa už nemalo nič vyznám..všetko zmizlo s tými slovami..stratila som ho.. navždy..už nikdy ho neuvidím..
Stál nado mnou..videla som ďalšiu slzu..cítila som jeho bolesť.. sklamanie.. hnev.. smútok.. cítila som všetky jeho útrapy..útrapy ktoré som spôsobila ja svojou sprostosťou a aroganciou...
Nečakane to ukončil..ukončil to zovretie, ktoré mi bránilo uhnúť pohľadom....sklopil zrak...bol to pocit, akoby ma pustili zo škripca..bolesť poľavila, ale stále tam bola...chvíľu tam nehybne stál, dívajúc sa na mňa, a zrazu sa otočil a odišiel..stratil sa v tme...už som ho nevidela.. dívala som sa jeho smerom, ale nič tam nebolo..iba tma..nekonečná a chladná tma..
Stále som sedela na zemi...nedokázala som sa postaviť..akoby som mala nohy v betóne...slzy mi stále stekali po lícach...nevedela som čo teraz..vedela som len jednu vec..nemôžem bez neho žiť..môj život nemá bez neho vyznám..bol to jediný človek, ktorý ma chápal a mal rád...jediný, ktorý bol so mnou spojený nejakým zvláštnym putom..a ja som to len tak zahodila..zahodila som všetko na čom mi záležalo..a pritom som mu ublížila..ublížila som mu viac ako mohol zniesť...
Zrazu som sa postavila..netuším ako..len som zrazu stála..mala som skrehnuté celé telo...triasla som sa, ale nejako som sa hýbala..neviem ako je to možne..moje kroky smerovali k zábradliu...k tomu starému hrdzavému zábradliu...už som neovládala svoje telo..myslela som len na tú bolesť, čo som mu spôsobila...preliezla som zábradlie..stála som na hrane..skrehnutými rukami som sa držala s posledných síl zábradlia..bola nekonečna tma..nevidela som čo je dole..nevidela som nič..ani som nechcela vidieť...oddala som sa bolesti...prestala som bojovať..nemalo to vyznám...pustila som sa...
Napínavý príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár