A fakt! Dieťa sa mi v lete prehuplo z kojeneckého veku do batoľacieho, začalo spať celú noc s maximálne jedným prebudením, má už konečne pevný režim, veselo behá, väčšinou aj rozumie, čo od neho chcem...
Ešte pred rokom som si nemyslela, že sa toho dočkám. Myslím si, že prvý polrok po pôrode som mala regulérnu depresívnu epizódu, ako keby som to ani nebola ja... Ale asi viem, čím to bolo. Človek, ktorý bol zvyknutý vyspávať cez víkend do jedenástej a väčšinu osobného života venoval práci, musel zrazu úplne prekopať svoj režim a prispôsobiť všetko potomkovi. Nechápem ako je možné, že som sa do tridsiatky tak úspešne vyhýbala vareniu. A zrazu je tu dieťa a ja musím každý deň riešiť, čo budeme jesť. A vstávať k nemu, byť 24 hodín k dispozícii, tisíckrát prerušiť rôzne činnosti, lebo práve plače... A hromada ďalších, pre mňa úplne nových každodenných výzev.
Pozitívne emócie sa niekam stratili. Väčšinu času to bol pre mňa malý Satánek, ktorý ma nenechal vyspať a ani si nič v kľude urobiť. Pokusy o uspatie/navodenie pohody pravidelne zlyhávali, takže pozitívna spätná väzba väčšinou veškerá žiadna. Bolo to ako väzenie, z ktorého sa nedá uniknúť. Môj mozog je však ku mne milosrdný a väčšinu negatívnych spomienok už stihol bezpečne upozadiť.
A potom sa to celé tak nejak postupne otočilo, telo sa po trištvrte roku konečne dalo dohromady, prestal ma bolieť chrbát a začala som normálne fungovať. Keď sa na to teraz spätne pozriem, tak sa mi starostlivosť o kojenca zdá byť smiešne jednoduchá, pretože sa vlastne skoro nehýbe a takmer nič nepotrebuje... Ale na druhú stranu to batoľa postupne spoznáva svet, chce, aby mu všetko bolo vysvetlené, dokáže sa už samo zahrať, presunúť sa tam, kam chce... Je to proste omnoho zaujímavejšie. Asi nie som miminkovský typ, som rada, že syn už konečne trochu vyrástol, že mu už vyliezli skoro všetky zuby... Teraz už viem, že poobede si vždy na dve-tri hoďky pospí a od rána máme v podstate skoro každý deň pevný program.
To ma priviedlo k myšlienke, že by som si pri materskej mohla dorobiť postgraduál. A tak ma čaká v apríli skúška z Neurovied. Myslela som si, že učebnica neuroanatómie po škole úspešne zapadne prachom v domácej knižnici, ale musela som ju opäť nedobrovoľne vytiahnuť. A po tridsiatke to učenie fakt bolí. Nesmierne. Hlavne, keď musím z pamäte dolovať vedomosti, ktoré som využila naposledy tak pred 12timi rokmi. Ale dala som sa na to a je to môj challenge pre tento rok. Potom mi ešte zostáva napísať prvoautorský článok do impaktovaného časopisu a zosmoliť dizertačku. Ostatné povinnosti mám už splnené, preto sa na to nechcem len tak vykašľať. Stálo ma to už dosť úsilia.
Ale času na to bude dosť, pretože ten "polčlovek", ktorý je teraz vo mne, by mal koncom mája vykuknúť na svet, čo znamená plynulo nadviazať ďalšími tromi rokmi materskej. Príde mi fakt neuveriteľné, že za posledné 2 roky som si 2x povedala "chcem dieťa" a ono to 2x vyšlo na prvý šup... Ja, pre ktorú mať rodinu nikdy nebola priorita. Ale teraz už je - a myslím, že je to dobre. Na začiatku to bol fakt očistec, ale z leňocha sa stal, myslím si, celkom produktívny človek. Vedela som, že jedno dieťa stačiť nebude, pretože som jedináčik a nechcela som synovi urobiť to isté.
A budem sa vydávať. V ôsmom mesiaci! Asi sme to s Richardom mohli riešiť aj skôr, ale tak nejak to vyšlo... Za posledných pár rokov sme sa o tom bavili x-krát. Niekedy okolo Vianoc poznamenal, že keď je už 2. dieťa na ceste, tak by sme to už konečne mohli realizovať, čo mi prišlo ako rozumný argument. Radšej sa vydávať s bruchom a jedným batoľaťom, než s dvoma malými deťmi. Nie som romantický typ, takže to bude len rýchly obrad na miestnej radnici s minimom ľudí. Po 12tich spoločných rokoch už dávno viem, že je to muž do života, takže to beriem skôr ako formalitu. Ovšemže s právnymi dôsledkami.
Tento rok pre mňa začal určite lepšie, než ten minulý. Cítim oveľa viac energie a chuti k činnostiam, tehotenstvo je zatiaľ v pohode a už to neriešim až tak ako u syna, keďže približne viem, čo ma čaká. Mal by to byť opäť chlapec, tak dúfam, že Satánek č. 2 sa tentokrát konať nebude. A ak aj hej, už budem lepšie pripravená.
Je zaujímavé sledovať svoj vlastný prerod v matku, ktorý sa cez počiatočné problémy s prijatím novej role našťastie podaril. Návrat do práce samozrejme plánujem, ale som rada, že mám konečne aj plnohodnotný osobný život a nemám zahltenú hlavu príbehmi svojich pacientov. Je fajn mať možnosť si na pár rokov odpočinúť od ich problémov. Tie sa koniec koncov dosť často vyriešili aj bez mojej aktívnej participácie. Pretože iniciatívny musí byť hlavne človek, ktorého sa týkajú, model "záchrancu - zdravotníka" nikdy dlhodobo nefunguje.
Povedala by som, že môj život má konečne zmysel. A nie je to konkrétne o dieťati alebo práci. Proste som sa na sebe naučila pracovať a to, že sa posúvam ďalej, ma nabíja. Takže čau zase o pár mesiacov, príbeh pokračuje
Blog
Komentuj
7 komentov k blogu
2
Strašne rada citam tvoje blogy! Držím ti vo všetkom silno palce a daj vedieť, ako sa vám darí, keď už budete štyria.
4
Pridávam sa k vyššie komentujúcim, rada som si od teba opäť niečo prečítala
5
Som rada, ze si zase prispela dalsim skvelym blogom, velmi rada ich citam.
6
juuuj ako som sa potesila ye si rpidala blog a este ze je takto pozitivne ladeny
7
vdaka niektorym slovam som to cital po slovensky s ceskym prizvukom ale ako sa dari inak? uz ste urcite aj 5
Napíš svoj komentár
no a teda prajem nech ste vsetci zdravi a stastni