myseľ tvrdá, ako koža časom drsná,
a hlava, hlava tak trápne pyšná,
mlčí, a kričí, myšlienka fakt hlasná.
Odhodlanie, čo mizne v daždi,
spomienky, každá z nich ma vraždí.
Bolí ma to, trasie sa ruka, trasú sa prsty,
mysel deravá, duša bez hostí.
Nemám pre koho žiť, žijem teda pre seba,
nemám pre koho písať, nepíšem, choroba.
Je to snáď len časová rovnica – obdoba,
tuším čosi zlé a nebude to náhoda.
Tuším čosi zlé, ale nemám strach, strach mi netreba.
Tuším čo si zlé... dívam sa do neba.
Ľudia sa okolo mňa točia, míňajú sa blázni,
kamaráti padajú, moja pomoc vzdialená, dosť bolo kázni.
Dosť bolo šialenstva, odchádzam z lázni.
Dosť bolo krásy, predomnou púšť, som naprosto vážny.
Snívam a snívam celé dni,
spím, snívam svoje smutné sny.
Dní plynú a ja si hojím rany.
A sny, ktoré odlietajú ako čierne vrany.
Otázniky hučia, dívam sa vzad no idem vpred,
chcem sa vrátiť k šťastiu späť,
či nájsť nové teraz hneď...?
Teraz nie, nesmejem sa od ucha k uchu,
tuším čosi zlé, jak pred tucha k černobylskému výbuchu.
Mám dieru v srdci, snažím sa na to dívať zvrchu.
Čas sa kráti a ja viem, že keď sa nevrátim späť k nej,
navždy odídem smerom iným, v túžbe zabitej,
po nej jedinej.
Báseň
Komentuj
Komenty k blogu
1
michelangelo89
15. 8.augusta 2009 23:31
pekne presne ten povysenecky styl dalo by sa to rapovat ale ten nick ma dostal totalne
Napíš svoj komentár