A predtým

Muž. 32 ročný muž na pokraji záhuby. Stano. Roky miešania alkoholu, amfetamínov, marihuany, cigariet, antidepresív a iných nepredpísaných liekov s neho takmer spravili impotenta. A nielen impotenta tam dole, ale aj tam hore. V jeho mozgu.
Na pokraji záhuby, neschopný schopného života, neschopný byť schopný. Živá troska. Polomŕtve hovno. Dôkaz toho, čo sa stane s človekom čo nemá záujmy, otvorené oči, sny, túžby, radosť, blízkosť, skutočných priateľov, lásku, ideál, vzor a skutočnú predstavu o živote.
Potenciál a neschopnosť ho využiť. Potenciál, ktorý zomiera a je zabíjaný, tým, že nemôže žiť. Ako Stano. Potenciál, ktorý zabíja, tým, že nie je využívaný. A tak stagnuje, stagnuje a umiera. Ako Stano. Lebo, čo nerastie umiera... alebo stagnuje tak dlho až začne umierať. Každopádne umrie.
A Stano umrieť nechce. A tak už nestagnuje. Je tak ľahké a príjemné padať. Ale dopad na dno je tak bolestivý, že človeka buď to zabije, alebo preberie. A jeho prebral. Je tak ťažké, neuveriteľne ťažké vstať, po takom dopade, s rozdrteným telom, s nechuťou vstať, po tak úžasnom vzlete.
Ale vstať a znova stúpať, je ten najkrajší a zároveň najvyčerpavajnuteľný pocit na tejto planéte. Planéte plnej pádov a vzletov. Ľahko sa povie niekomu „vzchop sa, “ ale kto si nádherný pád neprežil nevie a nikdy vedieť ani nemôže. Ľudia súdia, ľudia porovnávajú, ľudia nevedia. Ale Stano ich mal v piči. Po kolobehu pádov a minivzletov, keď si rozbil papuľu, už toho mal dosť. Mal dosť seba a svojej neschopnosti, jebnutých ľudí a ich nevedomosti. Ľudia súdia, nechápu koľko námahy dá vzchopiť sa, prehodnotiť celý svoj život, pochopiť, že je celý žitý zle a začať vstávať. Pomaly, je to náročne, pomaly, ale pracovito, rozhodol sa nepremárniť viac ani jeden deň a tý čo naňho tlačili to nechápali. Nechápali, že ak človek začína od naprostej nuly – len s tým čo chápe – musí zabojovať a dennodenne na všetkých frontoch svojho života. Áno vyzerá to, že nerastie, ale on rástol, rástol na každom jednom bojisku svojho osobného života a každá malá výhra ho tak neuveriteľne posilňovala, lebo chápal, že ak chce zdolať životnú výhru, musí vyhrať všetkých tých tisíc malých výhier. Dvadsať malých každodenných bojov, dvadsať väčších bojov za týždeň a jednu veľkú výhru menom život.

A o tomto je tento príbeh... Začína, tam kde sa iné končia... Keď si jeden chlapík povie - „vzchop sa.“




A potom

Bol raz jeden pán, ten pán žral bobule,

bol raz jeden pán, bobule si jebal do gebule.

A ten pán, bobule, už teraz nežere,

a ten pán, v práci sa snáď aj zodere.

Bobule, bobule, kto vás teraz zožere?

Bobule, bobule, žije v práci, v diere.

A ten pán, našiel veľa pedra,

a hľa, jak k nemu je zrazu štedrá,

A ten pán, našiel pedra veľa,

a ten pán, nedal si nedal, pravda celá.


Hááá...
Je to tak šialené. Potlačované tužby, ako staré mandarínky na dne kýbľa.
A hnijú.
A hnijú všetky túžby.
Ja neviem. Neviem čo sa deje z mojím mozgom.
Hnije? Kvitne? Vyvíja sa? Nedeje sa nič?
Čo to je?
Milióny otázok a odpovede v kýbli... Flusnem si doňho, ... nebudem nad ním plakať.
Irónia...
Toľko dôvodov som mal na úsmev.
Irónia.
Usmievam sa, až keď nemám žiaden.
Eeeeeeee!
Toľko vecí sa dialo. Také množstvo sa stalo.
Neviem kde som...
Viem kam smerujem.
….. Za šťastím.
A čim som bližšie, tým som šťastnejší.
A aj keď, tu nie sú tí, s ktorými by to išlo...
Išlo... nešlo...
Nevládzem sa zaoberať, čo keby, čo ak... Áno isté predstavy sú krásne, ale rovnako ako sú krásne sú aj vzdialené.
Magorizácia.
Túžba...
Hĺbka.
Hĺbka ma unavuje. Hĺbka ma spomaľuje a zabíja.
Som iný, alebo len nemôžem byť rovnaký?
Aj tak v kúsku duše, mám podozrenie, že moja „životná zmena“ ( no nebudeme si klamať, život sa mi /alebo som si? / otočil na hlavu /ktorú som si pre istotu aj zlomil/)... kde som to skončil? .. Áno, ...že moja životná zmena, nieje až tak kvôli mne, ako kvôli mne voči niekomu inému.
Blbec.
Vždy som bol, aj budem.
ALE.
Teraz už usmiaty blbec.
Mám strach z nových vecí.
Učím sa stále viac strach porážať – vysmiať ho a opľuť – krásny pocit poraziť vlastných démonov...
Zažil som veľa nových vecí. Mlčím a smejem sa.
Kde som?
Je piatok. Mám piatočnú slinu. Ísť na pivo – sorry brácho, som rád, že som dnes nešiel – tak by som skončil pri piatom pive a osmej hruške.
...pod stolom.
Je piatok. Mám piatočnú slinu. Jebnúť si ekinu a šesť hodín fičať na drume. Mňam!
Flus!
Odpľúvam túto neuveriteľnú slinu, chuť neprítomne tancovať v dave, za dj-oveho beatu, blikaniu nekonečných svetiel, za potu, smiať sa a rozprávať s ľuďmi. Poškuľšovaťna tú babenku.
A potom prásk na druhý deň... ja dekel!
Ale DNES nie!
Zajtra robím.
A za týždeň?
...hm, ..nerobím, ... ale
NIE!
Proste nie. Láka to, núka to. Ale keď nie, tak kurva, do zasranej piči nie! A ľudia núkajú, lákajú a ja viem, že bude super... Ale keď sa zatnem...
A to sú túžby. Dajú sa poraziť!
No ale kam sa na to hrabe túžba po tebe?
Dá sa poraziť?



A dnes...

Dnes sa smejem na Stanovy. Smejem a hľadím vpred... tam kam aj prídem a nie len večne hľadím.

 Pseudoblog
Komentuj
 fotka
55lienka  10. 8. 2009 00:01
te zaciatok mi pripomina Michaela Jacskona
 fotka
narazuvzdornaa  10. 8. 2009 09:29
,,Potlačované túžby, ako staré mandarínky na dne kýbľa."

Hrozne dobrá veta.

A ani zvyšok nebol zlý.
Napíš svoj komentár