Áno zamrznuté klasy, ktoré sa kvapka po kvapke rozmrazovali, zahriaté slnkom čo preberá srdcia.
Sedeli, opretý o strom a sledovali zelený list, s ktorého odkvapkávala voda.
Mala chuť na cigaretu. Bol si istý, že mala. Koniec koncov, aj on mal. Do tejto opojnej atmosféry rozmrazených nádejí by neskutočne bodla. Dopĺňala by atmosféru. Rovnako ako vtáci poletujúci nad ich hlavami. Či oblaky, ktoré odmietali vstúpiť lúčom do cesty. Tiež si chceli len plachtiť a nechávať zohrievať svoje biele kopcovité chrbáty.
Nádeje boli rozmrazené a ľudské myšlienky dovolené. Človek akoby už mohol dúfať v čokoľvek. A to čokoľvek bolo tak slobodne krásne.
Kvap. Kvapla voda so stebla.
Slnko bolo opojné a jej hnedé vlasy sa sem a tam povievali do štegliaceho vánku.
Kvap. Kvapla voda z listu.
Vánok, nosil mu jej vôňu pod nos a preč. Opojnú, viac ako slnko.
Omamný priestor myšlienok a krásy. Krásy, čo kdesi je a lásky čo končí z hranicami vesmíru.
Chcel si vypýtať tú cigaretu. No ona tam nebola. Nikdy tam nebola.
Kvap. Kvapla slza.
Unavený myslieť stále na lásku, no neschopný myslieť na čosi iné. Možno len vstať a ísť.
Naprieč polozmrznutým polom.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
1
pedofilovsyn
6. 12.decembra 2009 17:11
...sračka
Napíš svoj komentár