Pee5: KeĎ oDchOd Tak Bolí,,,,

Pamätám si ako ma odprevádzala každé ráno do školy, pamätám si ako ma učila písať, ako ma skúšala násobilku, ako ma brávala na výlety, ako mi kúpila všetko čo som chcela, pamätám si aj ako ma učila variť. Nie, bohužiaľ nebola to moja mama, akoby asi väčšina čakala, ale bola to moja stará mama, moja babuška.
Celé detstvo, tie najkrajšie časy až dodnes som strávila v jednej malej dedinke, v rodinnom dome, v takmer harmonickej rodine. Keďže boli moji rodičia vždy zaneprázdnený o mňa sa starala moja stará mama. Takto som jej však nikdy nepovedala, ja som jej hovorila babička. Bola to osoba, ktorá mi dala do života toho tak veľmi veľa, bol to človek, ktorému som vďačná zato aká teraz som. Pri spomienkach na osobu, ktorá so mnou prežila najkrajšie detské časy, no zažila si so mnou aj ťažkú pubertu, sa mi tlačia slzy do očí a ešte stále sa mi trasú ruky. S babičkou som mala toho veľa za sebou, no ešte viac som sa chystala s ňou prežiť. Pred rokom aj trištvrte umrela. Umrela na tú najhoršiu chorobu, ktorá je všade okolo nás a zožiera nás zvnútra. Zomrela na rakovinu. Tá, čo pre mňa tak veľa znamenala, ktorá bola pri mne vždy v tých najťažších chvíľach, čo ma chápala, pomáhala mi odišla skôr než som jej stihla povedať ako veľmi ju ľúbim, skôr než som jej stihla povedať zbohom.
Asi v mojich trinástich rokoch zazvonila pevná linka. Zdvihla som ju a v telefóne som počula ten najpríjemnejší hlas. Bol to hlas babičky a ja som bola šťastná, že ju znova počujem. Práve v tom období bola na liečení no ja som stále nevedela, čo jej vlastne je. Až do chvíle keď mama zložila telefón a povedala jej bratovi, že ich mama má rakovina. V tej chvíli som nechápala, len som mala ten divný pocit v žalúdku a začala som plakať. O tej chorobe som nevedela toho veľa, a pritom som o nej tak veľa počula. Vždy som si však myslela, že niečo takéto moju rodinu zasiahnuť nemôže. Opak bol však pravdou, pretože niekedy v tom istom období bola aj mama môjho otca operovaná na nádor hlavy. Prešlo pár rokov. Všetko bolo skoro také isté ako predtým než sme sa dozvedeli, čo vlastne našej babičke je až na nekonečne veľa pobytov v horách, ožarovanie, chemoterapie, liečenia, stovky tabletiek, čo sa povaľovali okolo nás no my sme boli stále v tom, že je všetko v poriadku. Všetko sa však zmenilo až po mojom nástupe na strednú školu. Jedným zo snov mojej starej mami bolo, že po devine začnem chodiť na gymnázium a bude zo mňa skvelá právnička, aj keď to boli krásne predstavy a aj ja som snívala o niečom takom, sama som vedela, že gymnázium nie je nič pre mňa. Preto som sa rozhodla pre inú školu a tým som ju strašne sklamala. Tým sa toho veľa zmenilo. Takmer celé leto sme sa spolu nerozprávali a mňa to tak strašne mrzelo, už len kvôli tomu ako mi na nej záležalo, a ako ma veľmi trápila jej choroba. U nás doma sa to však nikdy nerozoberalo. Mama vždy hovorila, že jej je fajn, aj keď sme vedeli, že to tak nie je. Ale ja som ju chápala, veď čo iné mala hovoriť. Prešli Vianoce a niečo po Silvestri sa stal babičke úraz. Spadla. Hmm, poviete si čo je to taký pád. Jak aj my, ale to sme ešte nevedeli, čo bude nasledovať po ňom. Stále som boli v tom, že si zranila len ruku, no boli sme na omyle. Zrazu sa jej z ničoho nič začalo zle dýchať, keby len zle. Ona sa začala dusiť a my sme vedeli, že chrípka to nie je. Po vyšetreniach nám doktor oznámil, že v pľúcach má vodu, no a tá sa jednoducho vytiahne. Všetkým sa nám uľavilo, to sme ale netušili ako často sa jej tá voda vyťahovať bude. Každý týždeň okrem chemoterapií jej z pľúc vyťahovali vodu, až moc vody nato aby mohla dýchať sama a tak bola po každé napojená na milióny prístrojov. Nerada tam chodila. Veď, kto by aj chodil na oddelenie, kde chodia ľudia ako bez duše, kde jej umierajú pred očami s tou istou diagnózou. Častejšie som ju vídavala v nemocnici ako doma na posteli, ale stále som si nepriznávala, že ju pred očami strácam. Na konci leta som išla do Francúzska. Deň predtým som išla za mamou do nemocnice, aby som si nakúpila veci čo potrebujem. Moja mama totiž pracuje ako zdravotná sestra. Ešte predtým som ale išla na onkológiu za mojou babičkou. Len tak ležala na posteli. Na stole bola nedojedená polievka a ona len tak pozerala. Nezabudnem na ten úsmev, keď zbadala mňa a sestru. Ona mala ten úsmev, pri ktorom ma vždy zahrialo pri srdci. Bol to úsmev, ktorý ma vždy príjemne naladil, ktorý mi dodal energiu. Chvíľu sme sa len tak rozprávali, hovorila som jej ako sa teším na Paríž, a že jej určite niečo prinesiem. Natrela som jej suché modrinové a hlavne veľmi chudé ruky, dala som jej pusu a rozlúčila som sa s ňou, popriala mi peknú cestu a povedala mi, že sa na mňa teší, že ma bude čakať a spokojná som odišla spolu so sestrou a mamou na nákupy. V Paríži bolo úžasne. Je to krajina, do ktorej sa chcem určite vrátiť. Bolo to pekne prežitých päť dní. Odchádzala som odtiaľ s krásnymi spomienkami, s darčekmi pre našich a samozrejme aj pre babičku. Tešila som sa domov. Veľmi. Vrátila som sa v pondelok a mamin brat, ktorý s nami žije pretože je telesne postihnutý mi povedal, že by som mala ísť pozrieť babičku, lebo je na tom zle. Nezabudnem na to zovretie v žalúdku. Bola som, však veľmi unavená a zaspala som. Keď som sa prebrala naši už boli z nemocnice doma. Bolo mi to ľúto, ale povedala som si, že ju pôjdem pozrieť v utorok hneď zo školy, ale ani to mi nejak nevyšlo. Po príchode domov ma v hale čakala sestra s Jojom. Babičkiným synom. Tvárili sa strašne. V dome bolo všetko také iné, tiché, čudné a pritom také isté. Až na jednu vec, až nato, že už nás tam už nikdy nebude sedem. Sedem statočných. Povedali mi, že zomrela. Zomrela osoba, ktorá mi toho tak veľa dala, ktorá bola vždy pri mne, ktorá znamenala pre mňa na svete všetko. Moja babička tu už nikdy nebude. Už ma nikdy nebude štípať do nohy, už mi nikdy nevynadá aká som lenivá, už ma nikdy nepochváli za skvelé známky, už to nikdy nebude ako kedysi. Plakala som takmer celý deň a nie len ja, všetci naokolo a to bolo strašné. Všetci nám zrazu želali úprimnú sústrasť, no pritom netušili ako sa cítim ja a moja rodina. Modlila som sa zato, aby to nebola pravda. No potom ako obecný rozhlas oznámil, že nás opustila naša spoluobčanka a vyhlásil hodinu o ktorej bude posledná rozlúčka so zosnulou a potom spustil pohrebnú pieseň vedela som, že je koniec, finito, že je to naozaj.
Odvtedy prešlo rok a trištvrte a ja som s tým stále neni zmierená, aj keď to možno tak niekedy nevyzerá. Občas mám stále pocit, že je len zase v nemocnici a že sa v piatok zase vráti. Ubehlo však niekoľko desiatok piatkov a jej nikde. Musím sa zmieriť s tým, že nikdy nebudem vedieť tak skvele variť ako ona, že na stužkovej sa nebude na mňa usmievať spoza stola, že pred maturitami mi nepovie, že mi verí a drží mi palce. Musím sa zmieriť s tým, že tu už nie je...

Skutočný príbeh

0 0 0 0 0

Komentuj

KeĎ oDchOd Tak Bolí,,,,

6 komentov k blogu

Horúce!