Cupkala som smiešne pomalým krokom cez uličku v strede kostola, navlečená do hnusne bielych šiat. Ešteže som mala závoj, ktorý zakrýval moje znechutenie nad touto situáciou. V laviciach boli pohodlne uvelebení ľudia, zízajúci svojimi lesklými očkami priamo na organistu. Jasné, že čumeli na mňa. A z toho som aj tak väčšinu videla prvýkrát v živote. Matka skrátka nestrpela to, aby na mojej svadbe bola len menej početná hŕstka ľudí, ktorí by mi statočne dopomáhali pri úteku.
Otec zomrel pred dvomi rokmi. Jeho povinnosť - dopašovať ma k oltáru prevzal môj úchylný strýko George. Cestou si jeho ruka neodpustila návštevu na mojom zadku, na čo následne moja noha v ,ako inak, bielej štekli, "nechtiac" došľapla na jeho špičku. Potichu zaskuvíňal a ruku presunul vyššie. Malé dievčatko, ktoré kráčalo pred nami a sypalo pod nohy lupene ruží, popohnala matka z kraja lavice. Je pravda, že takýmto tempom by aj slivky dozreli, ale ja som mala o to viac času na rozmýšľanie.
Na konci uličky som zazrela Marka. Celý bez seba si podupkával nohou. Ľúbil ma, o tom niet pochýb. No dlhšiu dobu to už nebolo vzájomné. Vlastne, nikdy to nebolo vzájomné. Mark bol dobrý, srdečný človek. Vždy som sa pýtala ,prečo si chcel vziať taký veľký protiklad, ktorým som bola ja. Áno, viacej chlapov fascinovalo moje veľké sebavedomie a večná arogantnosť, ale žeby sa na to namotal aj Mark a vyústilo by to k sobášu, tomu by som asi nikdy neuverila. Lenže on to "áno" povie. A ja? Ja mu bodnem nôž do srdca pokrútením hlavy. Nie, Markovi nechcem ublížiť a ani neublížim. Jemu nie. Spôsobovať rany by mi nemalo robiť problém, ale mám obrovské nutkanie spraviť konečne niečo, čo by bolo dobré pre druhého, obetovať sa..
Koniec uličky. Strýko George ma pustil a odišiel si sadnúť. Mark sa nežne usmial, rukou si ma privinul k sebe a spolu sme vykročili ku kňazovi, na ktorom bolo badať známky pohoršenia.
Po pár sľuboch nasledovala tá dlho očakávaná pasáž obradu.
,,Mark Ranols, berieš si tu prítomnú Patrishu Cleeverovú?"
,,Áno, beriem." vydýchol.
,,A ty, Patrisha Cleeverová, berieš si tu prítomného Marka Ranolsa?" počas tej dlhšej chvíľky trápneho ticha sa vo mne nahromadilo všetko, čo sa udialo za posledné dva týždne. Matka robila všetko preto, aby bola táto svadba perfektná na titulke bulvárneho plátku. Markovi rodičia naopak ani prstom nepohli, zjavne neboli z toho veľmi nadšení. No a ja s Markom sme si užívali dni ako všetky ostatné. Zráčil sa vo mne čistý egoizmus s potrebou ublížiť. ,,Nie," vyhŕkla som. Rýchlo som objala Marka a zašepkala jediné slovíčko: ,,Prepáč!". On sa odtiahol, pozrel mi do očí, usmial sa tým dobráckym úsmevom a z ťažka si povzdychol:,,To nič." Bola som natoľko zmätená, že som si vôbec nevšímala okolie, len tie jeho utrápené oči a hraný úsmev. Bolo mi do plaču. Vyzdvihla som sa na špičky a posledný krát som sa načiahla za jeho perami. On sklonil hlavu a dopomohol mi. Zľahka priložil jeho pery na tie moje. Áno, myslím, že to bol posledný bozk. Posledný bozk s ním.
Niečo vytiahol z vrecka a vsunul mi to do rúk. Boli to kľúče od auta, ktoré som mu vybrala asi pred mesiacom. ,,Na." zamrmlal zemi a hlavou kývol k bočnému východu. Kľúče v dlani som pevne stisla, ešte raz som Marka objala, venovala mu vďačný pohľad a rozutekala som sa smerom, ktorý mi ukázal. Čakala som ovácie typu: ,,Nevesta na úteku...!" Ale nič! Pravdupovediac, ma sklamali.Hneď ako som vyšla z kostola, zbadala som Mercedes SL65 AMG zaparkovaný pár metrov od hlavného vchodu. Rýchlim krokom som sa vybrala cez chodník vydláždený kamením. Podpätky sa mi zabárali do nepevného podkladu. Vytočilo ma to natoľko, že som si tie štekle vyzula kmasnutím ruky. Keď ma zrazu zozadu niekto strhol za lakeť: ,,Čo si myslíš, že robíš?!" spýtala sa matka priškrteným hlasom. ,,Odchádzam!" vytrhla som si ruku z jej zovretia a utekala k autu. Kľúčmi, čo mi dal Mark, som si odomkla na strane jazdca, sadla si za volant a energicky naštartovala. Začula som vzdialené kriky matky. Šľapla som na plyn a uháňala preč. Pohľad som uprela do spätného zrkadla, kde som uvidela dav hrnúci sa von z kostola a Marka, ktorý mi s úsmevom kýval. ,,Zbohom!" zvolala som a ďalej sa venovala ceste predo mnou.
Áno, je jednoduché povedať "áno" a už ste spojení do konca života, no ešte jednoduchšie je povedať "nie" a zdrhnúť v snúbencovom aute.
Blog
Komentuj
4 komenty k blogu
1
greenbunny
23. 2.febuára 2011 16:11
obetovať sa pre niekoho je to najkrajšie čo môže človek spraviť... len by ma hrozne zaujímalo kam potom šla
2
Najkrajšie? Ja by som povedala, že tých najkrajších vecí môže byť oveľa viac, ako je len obetovanie sa, len my toho akosika nie sme schopní... Pochybujem, že bude nejaké pokračovanie, no určite išla tam, kde ju kolesá auto odniesli.
3
Mark z toho vyšiel hrozne dobrácky..
Ale páči sa mi to, i keď si to v hlave nedokážem predstavovať vzhľadom k tomu, že v mojej hlave je tma toto by malo byť celé biele..
Prečo ťa tak berie písať svadobné blogy?
U teba ma to prekvapuje
Ale páči sa mi to, i keď si to v hlave nedokážem predstavovať vzhľadom k tomu, že v mojej hlave je tma toto by malo byť celé biele..
Prečo ťa tak berie písať svadobné blogy?
U teba ma to prekvapuje
4
Och, toto mám napísané už nejaký ten rok. A vtedy som bola totálne zaujatá proti ženským. (... vtedy bolo to...správa.
Napíš svoj komentár