Mizerné ráno alebo ako som sa okrem iného aj rozpleštila na zemi..

Dnes ráno sa mi oči rozlepovali predsalen o čosi ťažšie, je už koniec týždňa a mám toho všetkého plné zuby, konkrétne najmä vstávania- keď nie škola, tak práca a stále dokola. Ale keďže som človek pomerne optimistický, prečo by mi to malo pokaziť celý deň však? A konieckoncov, ak by mi vstávanie deň kazilo mala by som pokazený takmer každý deň a to by nebolo bohviečo. Takže s tým musím (a nielen ja) bojovať. Ale trochu som ustúpila od žánru denník do „úvah nad ránom“... Moja exslovenčinárka by zo mňa asi nemala teraz radosť- žáner treba dodržiavať, takže šup-šup späť k téme.

Ak si ešte spomínate, na začiatku dňa i tohto blogu som rozlepovala oči a áno, teraz prichádza tá chvíľa keď sa dozviete čo nasledovalo potom. Vytrepala som sa teda z postele, urobila čo bolo treba, dnes som dokonca stihla aj raňajky doma, takže som nemusela investovať svoje vlastnoručne (teda skôr vlastnoneručne, keďže manuálnej práce až tak veľa nerobím...) nadobudnuté peňažné prostriedky (z účt. -keďže tam okrem peňazí zahŕňam i stravné lístky) a vyrazila som z domu.

Na zastávke mi zdrhol ako je už zvykom autobus a tak som mala čas a možnosť pozdvidnúť čitateľskú úroveň v buse kúpou Hospodárskych novín, chvíľu som tam ešte vymrzla, ale statočne, keďže som si povedala že tá 21tka (to je môj spoj z milovanej Devínskej) už jednoducho musí prísť a ja to bez čiapky určite vydržím (ha ha). Nakoniec som strašne vymrznutá, lebo ako vraví moja mama, cez hlavu uniká najviac tepla, veľká neuspokojená hrdinka (neuspokojená len mojim hrdinstvom, moje ostatné potreby sú pravidelne a dostatočne uspokojované) nastúpila do autobusu, roztvorila HN a začala čítať.

Vystúpila som na konečnej, a ďalším medzníkom bolo prestúpiť na autobus ktorý ma zavezie do práce. Prišiel pomerne rýchlo, ľudia sa zberali nastupovaťm ja tiež ale medzi poslednými, keďže vyspupujem pomaly na nasledujúcej zastávke, keď tu.... Autobus narazil na nejakú dieru a ako iste viete klimatické podmienky sú v tejto dobe na nič, všade ľad alebo plačkanica (pre mňa je to plačkanica od „plačká“ a hotovo), pre vás člapkanica. A teda autobus vošiel do nejakej diery plnej zmesi vody, plačkanice a blata a tá zmes sa pomali rozprskla na všéétkych ľudí na zastávke. Ja som ešte obišla celkom dobre, tj pár prskancov na rifliach a tmavom kabáte a hádajte čo? Zachránili ma moje Hospodárske noviny, keďže si väčšinu toho odniesli práve oni. Ale ostatní ľudia boli na tom aj horšie. Hlavne jedného muža s ruksakom v ruke som ľutovala, lebo ten vychytal tú najhoršiu dávku. Nakoniec sme mierne naštvaní nastúpili. Po dlhšej úvahe som sa rozhodla že z toho budem viniť systém a dopravákov (lebo kameňom úrazu bolo že tam tá dieta vôbec bola) , nie šoféra, ktorý šiel ešte aj pomerne pomaly. Vravela som si aké som mala šťastie s tými novinami a tešila sa z toho. To bolo ale skutočne predčasné, pretože keď som potom mala prejsť cez cestu z jednej strany na druhú vypomstilo sa mi to aj s úrokami.

On je tam taký malilinký kopček z ktorého treba zísť, aby ste sa dostali na cestu a prešli ju. Tak som na neho teda stúpila v domienke že to zvládnem ako vždy a druhou nohou stúpim už spokojne na cestu, ale.... Stratila som rovnováhu a so šalátom v jednej ruke a nemenovanými Hospodárskymi novinami v druhej, taškou cez plece a bez rukavíc som vyletela do vzduchu a následne som sa rozpleštila so všetkým čo som mala, tvrdým pádom na ľadovej zemi. Nemotorne som sa z tej šmykľavej zeme pozviechala, boleli ma dlane keďže nimi som sa pokúšala zachrániť si zadok, a nahnevná na seba, svet, systém, šťastie i osud som sa špinavá a zablatená doteperila do práce.

Držte mi teda palce aby bol zvyšok dňa lepší, aby som nespôsobila nejakú katastrofu tu v práci, kde sa teraz ulievam písaním tohto blogu a aby si nejaká katastrofa nenašla opäť mňa...

Na záver len dodám: SMRŤ ZIME!!!!!

 Denník

2 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu