Výstup na Fatranský Kriváň alebo vyhraný vopred prehratý boj s počasím

Tak som sa teda odhodlala už asi desiaty sľúbený blog konečne napísať. A po takomto dlhom čase, s kopou nových pekných zážitkov to nemôže byť nijaký iný než sebecký denníkoidný blog.

Porozprávam vám o našom (ja a Ondrík- vám lepšie známy ako arugad) výstupe na Fatranský Kriváň. Uskutočnili sme ho ako súčasť nášho krásneho- prvého spoločného výletu s podtitulom demonštrácia našej dospelosti alebo oslava ukončenia skúškového. Môžete si vybrať čo len chcete.

Už ráno nám jemne naznačovalo, že počasie nebude najideálnejšie, čo sa nám po dorazení na miesto činu aj potvrdilo. Bola ním sedačková lanovka na Chleb. Plán bol teda taký, že sa vyvezieme lanovkou hore, vyjdeme na Kriváň a potom zídeme dole naokolo po hrebeni. To bol teda ten najoptimistickejší plán. Druhým najoptimistickejším, ak by bol prvý nezrealizovatelný bolo zísť dole popod lanovku. A ako to nakoniec dopadlo? Vypýtali sme si teda od tety predavačky ski pasov v malej búdke jednosmerný lístok hore. Nezlomil nás ani jej pekne povedané prekvapený výraz tváre a ani to ako nám trpezlivo vysvetlila poveternostné podmienky „tam hore“. Naša, teda skôr povedané Ondríkova tvrdohlavosť nám (nedovolila teda skôr povedané Ondrík) nedovolil kôpiť lístky späť.

Nasadli sme na lanovku a sledujúc ako sa míňa naša dráha, pozorujúc pár hmm dajme tomu odvážlivcov, ktorí sa rozhodli zdolať to po vlastných, v objatí vetra, sme sa pomaly vnárali do mrakov. Vietor bol občas tak silný že som mala celkom malú celkom dušičku a chuť stáť na vlastných nohách. Vietor fúkal, sneh šlahal do tvárí, viditeľnost asi tri metre, to je len stručný opis podmienok do ktorých sme sa ponúrili. Po vystúpení z lanovky sme na seba obliekli skutočne všetko oblečenie, čo sme mali so sebou v domienke že keď sa dá byť na tento výstup pripravený, je to práve táto chvíľa. Prvým medzníkom bolo vyjsť na Snílovské sedlo. Čo bolo len pre objasnenie asi 30 metrov smerom hore. Tridsať metrov stúpania oproti vetru, snehu v mraze. Keď sme tam vyšli nemala som v hlave nič iné než návrat domov, saunu, vírivku, welness, teplo, postel a perinu. Ale z Ondríkovej hlavy bolo možné čítať niečo iné, a to istú dávku odhodlania vyjsť až na vrchol, podmienenú minimálne tým, že sme dali na cestu lanovkou celých 6 eur. A mal pravdu, že by bola škoda ísť tam len preto aby sme sa vrátili hneď spať. A tak sa naša strastiplná púť začala. Sledujúc len vodiace tyčky vzdialené od seba asi dvadsať metrov, a to len minimálne viditelné, skúšaní vetrom tak silným že keď si len trochu zaumnienil zhadzoval ma kedykoľvek na zem a ja som šla po štyroch. Dovolím si citovať Ondríkové slová „konečne som pochopil, čo znamená slovné spojenie- vietor bičuje“ a súhlasiť s ním. Oči sme už mali obaja tak vyštípané, že sme videli také zvláštne mihotajúce sa strieborné bodky, všade naokolo bol len sneh a ľad a ak tam aj bolo niečo iné, silná hmla nám nedovolila to vidieť. Nohy sa nám zabárali do snehu, čo ešte sťažovalo podmienky v ktorých sme šli. Táto v lete asi dvasaťminútová ľahká prechádzka, sa teraz stala plnou sebazaprenia, až utrpenia. Chvíľami som aj chcela vzdať tento očividne prehratý boj s počasím. A nielen ja. Ošlahaní vetrom sme mali sto chutí to vzdať dokonca aj desať metrov pred úplným vrcholom, pretože tu už vládol len vietor. Ale nakoniec sme sa tam zubami nechtami dostali, tu už silný vietor položil na kolená aj Ondríka, spravili sme jednu fotku a rýýýchlo preč z tohto pekla.

A ako to teda nakoniec dopadlo?

Dali sme si skvelú kapustnicu na Chate a šli dole lanovkou véééľkou obklukou od tety predavačky ski pasov v malej búdke.

Na našu obranu poviem toľko, že sme si v ten deň dali ešte jeden výstup na Chatu na Grúni, aby sme si nepripadali ako lenivci.

Ak ste sa predočítali až sem ďakujem za pozornosť.

 Denník

4 0 0 0 0

Komentuj

8 komentov k blogu