Petka9: “ Nie nedokážeš to sama!“, kričí na mňa moje bremeno, smeje sa a ja vidím ako naberá na sile a rozmeroch.

Vidím ako na mňa padá kameň spomienok a chce ma privaliť. Kričím no nik ma nepočuje. Asi pretože zo mňa nevýjde ani hlások. Ten pocit bezmocnosti ma ničí. Nenávidím ich. Moje spomienky a nočné mory. Nenávidím keď cítim nenávisť. Cítim sa taká špinavá a prehnitá. Tak veľmi chcem mať už čistú dušu, no to bremeno sa na mňa stále rúti. Chcela by som to vymazať zo svojho života. Chcela by som ten kameň,to bremeno, zničiť. No viem, že keď do neho hodím malý kamienok nič sa nestane. Bude padať ďalej a nakoniec ma isto privalí.

Zaborím ruku do piesočnej zeme a zdvíham z nej malý kamienok. Z celej sily, so všetkým zúfalstvom, nenávisťou a zlosťou, ktoré vo mne sú a s očakávaním, že spolu s kamienkom odhodím do kameňa i tie pocity, sa napriahnem a moj malý kamienok odhodím kam to len ide. Vidím ho ako letí. Letí ďaleko a nezastavuje sa. Na chvíľu ma zaplavil pocit nádeje. Nádeje, že sa s tým bremenom možem vysporiadať aj sama. No len dovtedy, pokým moj kamienok nezačne spomalovať a nezmení smer jazdy tesne pred tým velikánskym kameňom.“ Nie nedokážeš to sama!“, kričí na mňa moje bremeno, smeje sa a ja vidím ako naberá na sile a rozmeroch.

Odrazu zbadám niečiu ruku. V tej tme a hmle nič iné nerozoznávam. Chytí moju ruku, beznádejne prehrabujúcu sa v piesku, a silno ju zovrie. Je mi teplejšie a i keď neviem kto je ten neznámy cudzinec cítim sa bezpečne a isto. Mám taký zvláštny pocit, že ma chápe. Akoby mu išlo o to isté.

Zodvihne zo zeme kameň a stisne ho v jeho silnej dlani. Je menší jako ten moj. Ďalší kameň, ktorý nájde mi vloží do ruky. Začína sa napriahať a ja viem, že odo mňa chce to isté. Zdvihnem ruku a i keď som vysilená predchádzajúcimi bojmi osamote, cítim, že teraz to bude oveľa jednoduchšie. Obaja sa zaženieme a hodíme naše dva malé kamienky, celou silou ktorá len v nás je, do veľkého bremena. Letia rýchlo a vidíme ako sa počas letu zväčšujú, až pokým sa nespoja v jeden obrovský kameň. Počujeme strašný hluk. Je to hluk ktorý sposobil náš kameň pri kontakte s bremenom. Je to hluk, ktorý vydáva bremeno, keď sa roztriešťuje na milión malých častí, ktoré pri dopade na zem neublížia nikomu. Ani rastlinám, ani zvieratám a čo je hlavné, ani nám dvom. Spolu a len spolu sme to dokázali a ja viem, že takto dokážeme všetko. Chcem sa mu pozrieť do tváre, no stále je tu ešte hmla, ktorá mi v tom bráni. Ale snáď sa i ona raz rozplynie. Verím, že áno.

Denník

4 0 0 0 0

Komentuj

“ Nie nedokážeš to sama!“, kričí na mňa moje bremeno, smeje sa a ja vidím ako naberá na sile a rozmeroch.

Komenty k blogu

Horúce!