Blbý deň

Zobúdzam sa a myslím si, že je ešte noc. Celý byt je zaplavený šerom. No pozriem na hodinky: 6:30 už musím vstávať. Keď podídem k oknu, zisťujem, že slnko je dnes lenivé vyjsť a radšej sa schováva za šedými mrakmi.

Znechutene sa presuniem do kuchyne kde si ako tradične dám na raňajky kávu a možno dnes aj nejakú sušienku.
Vôňa kávy sa šíri po celom byte, ja si ju poriadne vychutnávam a hlavou sa mi mihajú šialené myšlienky a otázniky. No čas beží a kým sa spamätám, musím nasadiť svetelnú rýchlosť aby som to všetko stihla.

Keď konečnče vypadnem z bytu vidím ako na zastávke už stojí môj bus...Na chvíľu zaváham, či sa mi oplatí bežať, veď by som dnes nemusela ísť do práce...taký blbý deň. Nakoniec sa predsa len rozhodnem bežať a ako v americkom filme to stihnem na poslednú chvíľu, keď už štartuje. Vypočujem si otrávene poznámky od šoféra a vstupujem do busu.

A čo vidím...jasné, prišla som posledná a čakala som, že si budem mať kam sadnúť??? No tak nič, veď idem "len" na druhý koniec mesta. Radšej si dám do uší sluchátka,aby som nemusela vnímať ľudí naokolo...ako napríklad dve staršie panie, ktoré musia jedna druhej zreferovať, ktorá suseda čo spravila, povedala, urobila...Za mnou zavalítý, plešatý pán svojmu spolusediacemu , ktorý ho očividne nepozná, vysvetľuje dosť nahlas svoje rozhorčenie nad politickou situáciou...a vzadu mamička s dvoma deťmi, ktoré sa bijú a vrieskajú a ona na nich vrieska tiež...
Radšej zvýšim volume a pozerám von oknom. Krajina rýchlo uteká a ja mám pocit ako keby niečo utekalo aj mne...

Po asi hodinovej ceste, keďže bus na každej zastávke zhltol asi desať ľudí, sa konečne dostávam do práce. Tam si najprv vypočujem výčitky, že kde som tak dlho, a potom na stôl dostanem takú menšiu kopu. Človek by si myslel, že to je práca na celý týždeň, no moje nadšenie z práce prekazil šéf, keď oznámil, že to mám stihnúť dnes.

Tak som sa do toho pustila...Zamyslená a zažratá do práce zrazu počujem nejaké klopkanie...Čo mi šibe?? Nikto neklopka ani na dvere, stôl a ani v mojej hlave...Aha...to len dažďové kvapky si to začali rozdávať s oknom mojej kancelárie...No super...dúfam, že to poobede prestane, lebo som si dáždnik akosi nechala doma.

Nie neprestalo...pre istotu to nabralo na intenzite. A tak čľapkám ku zastávke autobusu po pár krokoch už premoknutá do nitky. Nie žeby mi to bolo nepríjemné, ale ten bus by už mohol prísť, trochu ma začína aj triasť od zimy. Pripadám si aj dosť blbo, ako tak moknem sama a naokolo nikto...Pozerám na hodinky..

V tom počujem nejaké kroky, teda čľapkanie, snáď niekto ide na zastávku...otočím sa a veľmi zlatý chalan práve rozprestrel nado mnou dáždnik... Usmieva sa na mňa, ja na neho...usmievame sa na seba a pýta sa ma, či ma neodvezie domov. Mne sa v hlave začali víriť myšlienky o úchyloch, masových vrahoch, mamkiných varovaniach pred cudzími ľuďmi...Ale keď ten úsmev je taký očarujúci...
...Áno...môžeš ma odviezť...


To be continued...(maybe)

 Vymyslený príbeh

1 0 0 0 0

Komentuj

Komenty k blogu