Bol si maják čo mojej lodi ukazoval cestu. No nasmeroval si ju na skaly, kde stroskotala. Moja chyba bola, že som verila svetlu ktoré ukazoval...zradilo ma. Dnes sa stratil maják z dohľadu a loď tak skoro nevypláva.

Dnes...si zhasil aj poslednú iskierku nádeje. Zhasil si všetko čo pre teba horelo...
Chlad a temnota sa striedajú na mieste kde si bol ty. Mrazivé ticho obklopilo samotu. Ani škatuľka zápaliek nezapáli znova to čo zhaslo. Naokolo sa šíri už len pach spáleniska...necítiš? Nie... Dávno si preč, aj ked tvrdíš, že si nablízku.

Vravíš, že to je moja chyba...ale bola som len hračkou tvojich pocitov a nálad...tak sa mi nečuduj. Priznávam, že si bol pre mňa chlebom, keď som hladovala, bol si vodou keď som umierala od smädu...si povedal, že tým aj ostaneš a chceš ostať...
Tak prečo teraz hladujem...a umieram od smädu??? Aj keď to stále môžeš zmeniť, nedokážeš to už...!

Neboj, pozbieram sa...aj bez teba. Aj keď máš vo zvyku zanechať len bordel a totálnu spúšť...

 Pseudoblog
Komentuj

2 komenty k blogu

1 
fotka
arya  14. 12. 2007 13:42
pekne napísané...ale na moj vkus az moc umeleckých prostriedkov. Ale inak, smutné...škoda
2 
fotka
anjelik809  24. 6. 2008 16:16
je to krásne napísané, plné bolesti a smútku, ale myslím si, že tvoje prirovnania sú úžasné. raz to prebolí, drž sa
Napíš svoj komentár