Každý večer pred spaním som si na dobrú noc v duchu rozprávala jeden príbeh. Tento príbeh, keď ho človek rozpráva tak to znie krajšie. No ale tak väčšinou som pri ňom zaspala, takže si moc dobre nepamätám ako to vždy skončilo Tak ale pokúsim sa niečo sem načmárať.
Bolo raz jedno dievčatko. Toto dievčatko prespalo svoje dva roky života. Pomaly sa ich snaží dobehnúť, a tak stále naháňa svoje stratené roky života a naháňa a naháňa a doháňa to stratené...
...dobehne ich? Alebo sa vzdá svojej naháňačky?
Mohlo mať tak nejak okolo 12-13 rokov. V týchto rokoch to malo ťažké. Začalo si uvedomovať seba samú. Začalo si všímať svoje okolie. Hlavne zistilo, čo všetko zameškalo.
A potom to prišlo. 14 rokov alebo skôr 15? Nejak tak . Nastala zmena...
No áno možno si poviete, čo to tu také kktiny o čom píšem, ale tak aspoň to skúste prečítať a uvidíte...
Začiatok histórie
Toto dievča, keď bolo malé, bolo šťastné, ale ako hovorím BOLO. Mohlo mať všetko, čo si len zažiadalo. Napríklad, keď bola v obchode s rodičmi chcela plyšové zvieratko. Povedala to mame a už ho mala doma na poličke. Rodičia a rodina, to bolo jediné čo poznala. Boli jej všetkým, boli jej život. Keď chodila do škôlky nemala veľa priateľov, dokonca ani v škole ich nemala. Bola malá a hamblivá. Bola do seba uzavretá. Chodiť von? To vôbec nepoznalo. Väčšinou bola doma vo svojej izbe a hrala sa z bábikami alebo si kreslilo alebo tak... Ale vždy sama.
Jedného dňa si chcelo zahrať karty s ocinom ktorý práve prišiel domov z práce, ale povedal jej nech sa ide hrať sama. A dievčatko ako vždy slušne poslúchlo.
Tiež, keď napr. boli na dovolenke alebo niekde v nejakej spoločnosti, rodičia sa dievčatkom vždy chválili. Vždy o nej hovorili len to najlepšie a ostaný len ticho závideli ako je možné mať tak úžasnú dcéru. No pravda toto bola - minulosť.
Zo dňa na deň sa dievčatko stávalo smutnejším a smutnejším. Rodina si to všimla. Pýtali sa jej že čo jej je a ták... Ono nikdy nepovedalo, čo jej je, iba mlčalo a tvárilo sa že je všetko v poriadku.
Pamätá si, že jej mama vždy hovorila : „keď nevieš tak mlč!“ no bolo to od nej kruté, lebo ak niečo nevieš, tak by sa človek mal skôr pýtať, aby to čo nevie, vedel. Rodičia spravili veľa chýb v jej výchove no nechceli si to pripustiť. Dokonca mama s ňou chcela ísť k psychológovi. A nakoniec aj s ňou tam išla. Bolo to určite z bezmocnosti z nevedomosti, že si s ňou nevie rady. Nedokázala ju rozveseliť. Dievčatko zostávalo naďalej smutné. Psychológ povedal, že je úplne v poriadku a že sa správa normálne. Rodičia tolerovali psychológov záver a život išiel ďalej...
>-aby to nebolo dlhé som to roztrhala na kúsky takže pokračovanie nabudúce heh
Blog
Komentuj
8 komentov k blogu
1
charonsro
29. 4.apríla 2008 22:58
SAKRA TERAZ NEVIEM AKO TO SKONCI ASI NEZASPIM PODLA MNA TO BUDE DAKY KRVAK A TO DIETA VYVRAZDI CELU RODINU
7
No ale z veľkej časti to na teba sedí ...Tak píš ďalej,som fakt zvedavá.
Napíš svoj komentár