toto je naša noc
plná bluesových tónov
rinúcich sa z
tmavomodrých vrán
nakreslených malíčkom
na tvojich krivkách
Na šiji Ti kvitne jazmín,
Annie.
Horiace husle
a
nevinná baletka
hrajú symfóniu okamihu
Dotknúť sa neba i pekla
na chvíľku si neklásť
žiadne otázky
Ochutnajme naše duše,
Annie.
Púpavové stony polámaných stebiel
unesení vo vlnách gazelích snov
Chveješ sa,
Annie.
.
.
Brieždenie pomaly a lenivo odvialo opar ilúzií, zahaľujúcich čistinu. Muž s naširoko otvorenými očami pozeral na oblaky, vynárajúce sa na horizonte. Jeho dych pulzoval v rytme cvrčkov. Sťažka sa pozviechal zo zeme a pomaly kráčal preč. Annie sa naňho usmievala, z prachu, hmyzu, zeme, šteklila ho teplom po lícach... Začal sa triasť. Rozbehol sa rýchlymi skokmi a za chvíľu po ňom neostala ani stopa. Len vietor roztopašne šuchotal lístím.... Na prázdny chodník zavialo nejaký zdrap...
„Dnes si pripomíname desiate výročie tragickej smrti mladého dievčaťa, po nevysvetliteľnom lesnom požiari. Podpaľač doteraz neznámy...“
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár