Idem za tebou, ľúbim ťa. Navždy.

Sorin, mladé dievča plné života, ktoré sa výrazne odlišovalo od iných. Milú bledú tvár lemovali dlhé čierne vlasy. Životom sa prebíjala v podstate sama. Rodičov mala rozvedených, otec ostal v Čechách a ona musela odísť od otca a priateľov s mamou na Slovensko.Žil s nimi však aj mamin priateľ Boris. Nenávidela ho,už len to meno sa jej hnusilo .
Od malička milovala divadlo, dokonca si dala prihlášku na konzervatórium, no Boris chcel mať z nej právničku, vraj dobre zarábajú. Aj on sám bol právnik.

Denis, tínedžer, ktorý sa svojim vzhľadom výrazne líšil od ostatných. Vlasy mu padali do tmavomodrých očí. Chodil v čiernych otrhaných džínsoch, tmavom tričku a číňanoch, a na komentáre typu "ten ale dopadol" bol zvyknutý. Žil len so svojou mamkou, otca nevidel od svojich 3 rokov. Mama mu povedala, že umrel niekde v Nemecku. On tomu však neveril, no nechcel svojimi otázkami mamku trápiť.
Priateľov nemal, radšej čas trávil skladaním hudby. Gitara bola jeho život.

Denis sedel v triede sám úplne vzadu. Nová spolužiačka Sorin sa mu na prvý pohľad veľmi páčila. Triedna učiteľka si myslela, že by si mohli rozumieť, tak Sorin posadila ku Denisovi. Stali sa z nich skutoční priatelia. Denis prvý krát v živote pocítil, že ho má aj niekto iný okrem mamky rád. O niekoľko dní si vymenili čísla. Čoraz častejšie sa stretávali von. Denis jej hrával svoje pesničky, ona počúvala a na oplátku sa Denis chodieval na ňu pozrieť do divadla. Kedysi sa na Sorin chodievala do divadla pozrieť i mama, no ako spoznala Borisa prestala tam chodiť a dokonca na divadelné predstavenia zmenila názor. Podľa nej to bola len tupá hra a strata času. V jeden večer sa Sorin vrátila neskoro domov. Vo dverách ju už čakal Boris.
"Kde si sa toľko flákala? Nevieš kedy sa má chodiť domov? Vypadni do izby, uč sa, aby ťa vzali na výšku!", vrieskal Boris.
"Žiadne debilné právo študovať nejdem! Už mám podanú prihlášku na konzervatórium", povedala Sorin. Nestihla ani poriadne dopovedať a na líci jej pristála Borisova ruka. Sorin sa do očí nahrnuli slzy, no nedala to na sebe pocítiť a odišla do svojej izby.

Na Borisove nálady bola zvyknutá, ranilo ju však to, že mama sa na to nečinne pozerala. Nezastala si ju. Sorin cítila akoby sa matka stala úplne iným človekom, bola pre ňu úplne cudzia. V jej živote bol však ešte Denis.

Na večerný incident Sorin o niekoľko dní zabudla. Hlavou jej vírilo milión myšlienok ohľadom príjmačiek na konzervatórium. Čo bude robiť ak ju nezoberú? Čím sa bude živiť? Bude musieť ísť na právo?



Sorin stála pred budovou konzervatória. Oproti nej stál Denis a hľadel jej do očí."Je krásna" hovoril si v duchu.
Jemne jej pohladil vlasy a pritúlil si ju k sebe. Bozkával jej vlasy, krk i pery. Jeho pery boli mäkké . Sorin pocítila niečo čo ešte nikdy pred tým. Hoci mala za sebou už kopu vzťahov, k žiadnemu z adeptov necítila nič podobné. Sorin bola Denisovim prvým dievčaťom.
Nestratili nad sebou hlavu a po chvíli prestali.
"Zvládneš to", usmial sa Denis a ešte raz pozrel Sorin do očí a pobozkal ju.
Týmto gestom jej dodal istotu, ktorú momentálne potrebuje. Bola šťastná. Na príjmačkách ohúrila komisiu a bola si istá, že sa na školu dostane.

O pár týždňov na to ležal v schránke list z konzervatória. Poštu vybral Boris.
Spolu s mamou otvoril list v ktorom stálo, že Sorin nebola prijatá.

Sorin vošla do bytu, hodila kľúče na komodu. Boris začul zvuk a Predvolal si Sorin.
"Čo zas ten chce?", zamrmlala.
Sorin dobehla do kuchyne, kde ju už čakal on aj naštvaná mama.
"Nevzali ťa na konzervatórium", povedala mama a hodila pred Sorin obálku.
"Tak čo, už ste spokojní?" povedala a na líci sa jej začali ligotať slzy.
Borisa schytil amok, no Sorin stihla dobehnúť do izby kde sa zamkla.
Spoza dverí počula Borisove nadávanie mame, že čo to vychovala za dcéru. To čo si myslí Boris jej bolo jedno. Teraz vlastne nebola naňho ani naštvaná. Trápilo ju to, že prišla o sen. O sen, ktorý snívala od malička. O čas, ktorý strávila na javisku. Všetko bolo preč.
Sedela a plakala za stolom. V ruke držala kružidlo a niečo vyrývala do stola. Mala rozmazaný pohľad, tak nevidela kam ryje a čo vlastne ryje. Zaryla si do ruky. Cítila bolesť. Vlastne to bolesť nebola. Bolo to niečo PRÍJEMNÉ. Kružidlom prešla po ruke ešte raz. Na bledej pokožke jej vynikal červený pásik.
Sorin do pokožky vyrývala čoraz častejšie. Na jej zápästiach už takmer nebolo vidno žiadne neporanené miesto. Spočiatku stačilo rany zakrývať len potítkom, či veľkým množstvom náramkov. Teraz jej však nestačila ani šatka. Musela stále nosiť tričká s dlhým rukávom a mikiny. Denis si to však raz v škole všimol.
“Prečo máš stále ruku zahalenú šatkou?”, Denis sa spýtavo pozrel na Sorin s nádejou, že sa jeho predpoklad nenaplní.
“Do toho ťa nič!”, odvrkla podráždene.
“Nemusíš sa za to hambiť, ja som to robil tiež, ale potom prišla hudba a všetky svoje pocity som vložil do papiera”
“už som ti povedala, že ťa do toho nič nie je!”
Denis jej z ruky strhol šatku. Áno, okrem zaschnutej krvy a jaziev tam nevidel nič. Ranilo ho to. Nevedel čo má robiť, bál sa, že ho nebude počúvať.
„Sorin... .“ Prepadlo ich hlúpe ticho. Sorin s hrmotom vstala a ušla z vyučovania.
Zatúlala sa do parku, sadla si k starému stromu a rozvzlykala sa. Podišiel k nej muž stredného veku a podal jej niečo.
„Je to niečo podobné ako žiletka, len to má lepšie účinky.“ dodal a zmizol .

Dni plynuli a Denis sa nemohol Sorin dovolať. Raz ju však videl pred starou nemocnicou s nejakým mužom, ktorému podávala peniaze. Nezdalo sa mu to, keďže vyzerala ako troska.
„Sorin, nemohol som sa ti dovolať, kam sa túlaš?...je mi za tebou smutno“
„Daj mi pokoj, nechcem ťa už viac vidieť!“ povedala, zrýchlila krok a ešte posledný krát sa pozrela na Denisovu ubolenú tvár.
Zašila sa v zatuchnutej ulici, sadla si na zem a dala si ďalšiu dávku. Jej poslednú dávku.
Pozrela sa pred seba a na múre videla verše básne, Denisovej básne. Slová videla rozmazane.
„Nie! Prosím nie!“ Kričal Denis, no už bolo neskoro. Podišiel k Sorin, no ona ho už nevnímala. Po líci jej stekali jej posledné slzy. Denis zobral zo zeme kúsok skla a pod báseň písal: IDEM ZA TEBOU. ĽúBIM ŤA, NAVŽDY!
Sadol si vedľa Sorin a prešiel si kúskom skla po žile...

 Vymyslený príbeh

5 0 0 0 0

Komentuj

7 komentov k blogu