Po čase však zverejnili obálku a začali knihe robiť veľmi dobrý marketing, ktorý dokonca zaúčinkoval aj na mňa. Autorka sa chválila svojimi výskumnými aktivitami v študovni Divadelného ústavu, slovenských i českých divadlách a množstvom rozhovorov s režisérovými blízkymi spolupracovníkmi. A to ma definitívne presvedčilo. Ukecala som samú seba, že mám len zbytočné predsudky voči autorke "červenej knižnice" a tak kniha v internetovom kníhkupectve putovala do virtuálneho nákupného košíka ešte v čase predpredaja. CHYBA!
Už prvé ukážky na internete ma vydesili. Stále som však v sebe potláčala smútok za zbytočne vyhodenými peniazmi. Až som knihu konečne držala v rukách. Už po prvom prelistovaní som mala jasný názor: hovno zabalené v ligotavom pozlátku. Čo sa týka fotografického materiálu tak musím grafika skutočne pochváliť. potešil ma tiež súpis všetkých Béďových réžií a hereckých postáv v Zelenči aj profesionálnom divadle. Ale ten desivý text plný nepodstatných informácií a nekorektného používania citácií, parafráz... na úrovni žiaka prvého stupňa ZŠ ma vyviedol z miery a spustila som zo seba spŕšku nadávok.
Knihu som však z vypätím všetkých síl a sebazaprenia prečítala. A pocity? Rozhovory, ktoré pani Coddingotn urobila sú mimoriadne povrchné a celá kniha je predovšetkým o tom komu a ako Bednárik vynadal. Jeho skutočne najbližší spolupracovníci sú v knihe spomenutí len tak mimochodom (ak vôbec sú). Píše sa najmä o "veľkých" mediálne známych hviezdach a hviezdičkách, ktoré Béďa nepoznali o nič lepšie ako väčšina ľudí čítajúcich bulvár.
Z radov čitateľov sa tiež ozýva množstvo kritických hlasov volajúcich po inom autorovi, ktorý bude schopný napísať knihu, čo bude mať hlavu a pätu (hoci aj za dlhší čas). Iná časť ľudí je však maximálne spokojná- veď knihu písala skúsená autorka (štyri ženské romány im na toto tvrdenie zrejme stačia) a navyše sa v nej dočítali skutočne "zaražajúce" skutočnosti o Bednárikových vulgarizmoch, obľúbených jedlách a samozrejme aj toľko prepieranom ľúbostnom živote (ktorý nikto nepoznal, ale všetci o ňom vedeli), sem- tam nejaká tá zmienka o inscenáciách a neprajných recenzentoch a samozrejme zopár srdcervúcich vyjadrení na margo jeho úmrtia.... Prosto, to čo si správny čitateľ Starého času a Mínus jedného dňa môže priať.
A potom sa máme čudovať, že na kultúru ide čoraz menej peňazí... veď národ si to nevšimne... Iba žeby áno.
Záchod
Komentuj
Komenty k blogu
1
trubajerichova
5. 9.sept. 2014 15:49
Mne stačilo vyjadrenie tej dámy v reportáži z krstu tej knihy. Tvárila sa ako keby bol Bednárik dobre že nie jej osobný priateľ a pritom to, čo vravela, značilo skôr úroveň, akú si popísala v tomto článku... Škoda. Zase raz niekto dobre zarobil na šikovnom a obľúbenom človeku post mortem.
Napíš svoj komentár