Lakťami sa opieral o stôl a rukami si podopieral hlavu. Sedel za veľký mahagónovým stolom na koženom kresle s pohodlným vysokým operadlom a bol otočený smerom k oknu . Deň už dávno vystriedala noc a tmu z izby sa snažilo poraziť slabé svetlo svitu mesiaca , ktoré svojou striebristou žiarou vtekalo dnu cez veľké okno. Cítil strašnú tupú bolesť v hlave , už dva dni nespal , nepretržite pracoval. Bol sochár. Celá doska stola bola zamazaná a zaplnená kusmi hliny , náčrtkami a nástrojmi. Cítil , že ja na mŕtvom bode a dnes v noci to už ďalej jednoducho nedotiahne , jeho mozog vypovedal službu potreboval spánok. Nie, nekapituluje , on nikdy. Premýšľal ako získať inšpiráciu , ako zhmotniť svoje emócie a svoje myšlienky . Ako preleje tekutý obsah svojej mysle do hliny? To nevedel , ale bol odhodlaný na to prísť. Toto boli jeho posledné myšlienky pred tým ako mu hlava klesla na veľký kus hliny pod jeho rukami a zaspal. Vietor prudkým vánkom otvoril okno a rozfúkal biele záclony , ale on o tom už nevedel.
Bolesť hlavy prešla . Nepokoj mysle spojený s hľadaním odpovedí na večné otázky pominul, dokonca aj otázky, na ktoré tak neúnavne hľadal odpoveď si nepamätal. Jeho myseľ bola prázdna. Otvoril oči . Videl iba piesok. Všade kam uprel svoj zrak iba piesok. Prekvapilo ho to. Jeho umelecké ja prevládlo a divilo sa ako môže existovať svet z piesku . Veď piesok je predsa premenlivý a sypký! Vtedy si uvedomil , že on stojí na pevnej zemi, akoby stvrdnutom piesku. Nehýbal sa , všetok ten piesok bol nehybný a vyzeral akoby bol nejakou neznámou silou priťahovaný dokopy k sebe a tvoril tak akoby pevný zrnitý podklad . Tento ,akoby piesok sa ani po šliapnutí alebo kopnutí nerozvíril. Ostával stály, pevne spojený do jednoliateho nekonečného kobercu , ktorý sa tiahol všade kam dovidel. V tom si uvedomil , že niekde , kde by v normálnom svete mal byť horizont sa nachádza opäť koberec a prechádza do plynného oblaku , ktorý tvoril celú oblohu. Oblak bol pieskový ale bez zrniek ,pripomínal priesvitnú hmlu , budil dojem pieskovej búrky na púšti zamrznutej v čase. Táto riedka piesočná hmla plynule bez varovania prechádzala do piesočného koberca. Toto tvorilo dojem nekonečného priestoru. Človek by si bol povedal , že práve tento fenomén je ten najneobvyklejší , lenže pravdou bol opak. Toto podivné prostredie by sa ešte dalo zmyslami prijať , aj keď budilo v mysli neopísateľný úľak a nepokoj . Problém bol v tom , že ostro tomuto všetkému kontrastoval krutý pokoj , ktorý vládol celému piesočnému nekonečnu. Nič sa nepohlo nič sa nehýbalo . A to ticho , ticho aké ešte nikdy nezažil. Počul krv ako mu búši v žilách , cítil ako sa potí od napätia . Počul ako mu srdce bubnuje . Rytmom mierne zrýchleným . Najhoršie bolo to ticho . Čakal , že sa niečo stane . Akoby celé miesto naznačovalo niečo neobyčajné , nekalé a vo všetkých ľudských vnemoch vyvolávalo nepokoj. To tá nepozemská scenéria. K tomu všetkému to ticho , ktoré bolo až provokatívne. Cítil ako všetky jeho zmysly pracujú na plné obrátky , mal pocit akoby vstrebával moria myšlienok a pocitov. Mal pocit , že má zrazu plnú hlavu nepokoja a hluk jeho vlastnej krvi kolujúcej a búšiacej v sluchách je nevydržateľná. Začal sa pomaly obzerať , všade to isté . Krôčik po krôčiku sa otáčal okolo svojej vlastnej osi, dúfajúc , že zrakom nájde niečo čo by vysvetľovalo tento nonsens. Hneď ako zdvihol nohu a hodlal sa ju posunúť o niečo vyššie začul hlas. Nie hlas , ale skupinu hlasov . Šepkali si . Nerozumel čo ,ale vedel , že niečo nekalé. Hlasy stále šepkali , jeden cez druhý v neznámom jazyku. Položil nohu na zem , nehýbal sa ale hlasy už neprestali. Obzeral sa . Nikde nikoho. Uvedomil si , že jemne rytmické bubnovanie jeho srdca je opäť prítomné s o niečo väčšou intenzitou ako doteraz . Vôbec rozumom nedokázal poňať to čo sa odohrávalo okolo neho. Práve tento fakt mu spôsoboval takú neistotu a nepokoj a ešte sa k tomu pripojili tie obludné hlasy z neznáma. Hlasy začali naberať na intenzite , už nešepkali ale normálne hovorilo. Význam slov sa nedal vydedukovať , reč pripomínala skôr sled zvukov ako slov. Hlasy už kričali a opäť a utišovali a prechádzali do šepotu. Tento prudký prechod od kriku k šepotu mimovoľne zalial jeho dušu pokojom, už nevnímal pocit nepokoja. Oddal sa pokojným hlasom . Táto chvíľa netrvala dlho, jazyky znovu prudko zvyšovali hlas a opäť šepkali v nepredvídateľných intervaloch. Nepokoj sa vrátil . Stále neprišiel na pôvod hlasov. Možno idú zo zeme , to bola jeho posledná zúfalá naivná nádej , ktorej sám neveril. Čupol si a naklonil si hlavu bližšie k piesočnému povrchu . Hlasy nereagovali a stále zneli rovnako. V tom si uvedomil , že tie hlasy a zvuky znejú v jeho hlave! Započúval sa a stále ich nevedel identifikovať spoznať a ani porozumieť. Jediný zvuk , ktorý sa opakoval a vyskytoval sa častejšie ako tie ostatné bolo cthulhu, ak to vôbec bolo slovo, ale znelo presne tak, cthulhu. Jeho myseľ z tohto nového objavu praskala od nepretržitého rozmýšľania a hľadania racionálneho vysvetlenia . Nešlo mu to z čoho ho prudko rozbolela hlava. Ale nestrácal však nádej . Hlasy mu v hlave duneli prudkým krikom , mal pocit akoby mu niečo naznačovali . Celé jeho telo bolo zrazu akosi nepokojné a k niečomu ho nabádalo . Akoby mu krv vrela v tele . Musel sa pohnúť. Rozbehol sa bežal a bežal , ale nič sa nemenilo , všetko ostávalo stále rovnako pieskové aj nebo aj zem. Zastal. Bolo to bezvýznamné. V útlme zmyslov sa otočil a to čo uvidel ho prudko prekvapilo a vytrhlo zo stavu prudkej ,zúfalej ľahostajnosti nad svojim osudom. To čo uvidel bol dvojrad vysokých kamenných stĺpov . Každý stĺp vyrastal z piesočného koberca tak, že nebolo stopy náznakoch jeho stavby , dokonca ani samotný podklad nebol narušený , prebúdzalo to dojem, akoby stĺpy prirodzene vytŕčali z podkladu, akoby boli súčasť tejto atmosféry a nie nejaký vybudovaný architektonický pokus. Tieto stĺpy boli bohato zdobené podivuhodnými neopísateľnými geometrickými obrazcami , ktoré boli usporiadané akoby do poschodí , ktoré sa špirálovite vinuli okolo. Vrcholce pilierov sa strácali v oblačnej piesočnej hmle vysoko ,vysoko nad hlavou. Tak ako päty stĺpov rástli znenazdajky, bez akéhokoľvek náznaku stavby , tak isto nezvyčajne a náhlivo sa v hmle piesočnej atmosféry strácali aj vrcholce. To najpozoruhodnejšie bolo však , že rady stĺpov boli krivé , jednoducho sa nakláňali . Tvorili tak uličku s piliermi na oboch stranách , ktoré sa ohýbali smerom von . Ako pomaly očami sledoval ich obludnú , nadľudskú majestátnosť a veľkosť týchto kyklopských stavieb a začal si uvedomovať zakrivenie, ktoré bolo v rozpore s gravitáciou a pozemskými zákonmi , slová cthulhu , ktoré sa mu ozývali v hlave boli prudšie , hlasy zneli podobne ako štekot a krv mu znovu začala vrieť. Neznáma vôľa vychádzajúca z neho samého ho nabádala , aby vykročil uličkou tvorenou stĺpmi. Nechcel . Vedel , že v tom niečo nehrá . Zvuky ho, rušili, prilievali olej na jeho bezmocnú myseľ tápajúcu po vysvetlení všetkého naokolo, čo ju tak bezohľadne bičovalo prívalom neznáma. Uvedomil si , že sa strašne potí. Snažil sa odolávať hlasom , ktoré ho nabádali , ale to sa javilo ako nadľudský úkon , akokoľvek sa snažil odolávať nešlo to . Cítil telesný nepokoj , telo mu vrelo, hlava dunela, myseľ mal znova prázdnu a ľahostajnú. Pomalými krokmi sa pustil po uličke lemovanej gigantickými, kyklopskými stĺpmi. Hneď ako začal hlasy prestali . Zavládlo ticho . Nepokojne , zlovestné ticho . Počul šum krvi vo svojich ušiach a cítil sa prázdny. Mechanicky kráčal. Pozeral sa do neznáma , nič nevidel len pieskovú hmlu, ako všade naokolo požiera zvyšky jeho sústredenia a nekonečný rad pilierov. Hmla , na ktorú sa díval ho priťahovala , obsahovala niečo čo potreboval , kam smerovalo jeho telo , navádzalo ho tam . Kráčal hodnú chvíľu, ako robot , nič nevnímajúc. Len on a nepokojný buchot jeho srdca . Žiadne iné zvuky, dokonca ani jeho kroky nevydávali žiadne zvuky. Iba ticho a hmlovina . V tom ticho sa v diaľke hmla začala akoby sfarbovať do tmavších odtieňov. Neprestával mechanicky kráčať, nevedel prečo, ale nevedel zastaviť svoje nohy, akoby ani neboli jeho , neposlúchali ho, len kráčali. Piesok pred ním menil farbu . Už bol takmer čierny až kým... Tmavý piesok tvoril siluetu niečoho obrovského . Z tmy vystúpil tieň. Obrovský tieň v nekonečnej diaľke pred ním. Aj keď bol v diaľke obrovský, oveľa väčší ako človek . Tieň mohutného tvora , ktorý nepochádzal z nášho sveta. Ruky , skôr majestátne laby mal voľne spustené pri nohách. Siahali mu až po veľké kolená. Hlavu a gigantickú šiju mu zahaloval ešte tmavší tieň. Tvor kráčal . Kráčal veľmi pomaly, akoby bol každý jeden krok pre neho namáhavý. Ale o to vytrvalejšie a nezastaviteľnejšie mu kráčal v ústrety. Každým jedným pomalým mohutným krokom sa zdal väčší a väčší. Sochár kráčal, kráčal a kráčal priamo na neznámeho tvora. Chcel zastať , chcel ísť preč, schovať sa do dlaní ale nemohol. Jeho telo mu už nepatrilo. Bol v ňom uväznený. Iba kráčal v ticho a dunivom tlkote svojho vlastného srdca plného nepokoja a desu. Každým krokom sa jeho strach zväčšoval a zväčšoval. Srde mu bilo viac a viac. Tvor sa približoval stával sa stále zreteľnejší a zreteľnejší. Kráčali spolu oproti sebe . Už boli blízko. Sochárove zmysly a myseľ boli vyčerpané a nesústredené ,bál sa . Prívaly strachu naň doliehali ale on sa nevedel brániť ,chcel ale nešlo to , tento pocit , znásoboval hrôzu , ktorú prežíval. Jeho vlastné telo a vôľa posledné reálne na čo sa mohol spoliehať ho zradilo. Rezignoval . Kráčal a nebránil sa . Tieň bol väčší ako sa zdalo . Srdce mu bilo ako zvon . Celé telo sa mu od strachu a vypätia triaslo. Cítil , že to už dlhšie jeho telo nezvládne , že jednoducho odpadne , stratí vedomie alebo nech aj zomrie, bol mu to už jedno . Potil sa bol , studený . Strácal kontrolu nad svojimi myšlienkami. Cítil len vôľu kráčať a on ju plnil. Pomaly išiel smerom na tieň. V tom sa vôľa , ktorá ho ovládala na krátku chvíľu opadla, on zastal a sila , ktorá ho ovládala ho nútila zdvihnúť hlavu a pozrieť sa do očí svojmu strachu, tomu neznámemu tieňu tvora. Nie , kýval hlavou zo strany na stranu, napínal svaly , vzpínal sa , kričal až nakoniec plakal. Vôľa bola silnejšia zdvihol hlavu a bolestne otvoril oči. Oči , ktoré uvidel sa na neho pozerali, pozerali sa akoby skrz neho , do jeho duše . Budili dojem toho, že vidia , celý jeho život , všetko dobre aj zlé čo zažil , zažíva a ešte aj zažije. Akoby ani nebol vlastník svojho života. Pohľad očí bol mrazivý a pevný. Jeho srdce ovládol prudký záchvev strachu, pripadal si, ako keby ho niekto postrčil z veľkej skaly a on padal. Stratila sa mi zem pod nohami . CTHULHU!!!
Kričal , zobudil sa ako kričal zo sna . Ležal na doske svojho stola . Bolo už ráno , okno bolo otvorené a dnu prúdil čerstvý vzduch a slnečné lúče. Bol celý premočený od potu a všetky svaly mal stuhnuté. Všetko ho bolelo. V jeho duši bol pokoj . Kľud. Svetlo nového dna vyhnalo všetko zlé. V tom si všimol sochu na stole pred ním. Nepamätal si ju zo včera. Nevedel z kade sa tam nabrala. Chytil ju do rúk, ktoré boli celé zamastené od hliny, otočil na slnko a pozorne študoval. Bola to postava akéhosi človeka s nezvyčajnými proporciami stojaceho na podstavci na divne krivých pilieroch. Práca bola obludná a detaily hrozivé. Najhoršie boli tie oči. Ten pohľad. V tom tú sochu pustil a onemel v kŕči strachu. Spomenul si na svoj sen aj so všetkými detailmi a pocitmi . Zaplavila ho vlna bezmocnosti a strachu. Nadľudského strachu. Znova počul svoj tep a hlava ho prudko rozbolela od nezastaviteľného hľadania nejakého rozumného argumentu na ozrejmenie toho čo sa dialo okolo neho aj s ním. V tomto zmätku a hluku jeho vlastných myšlienok akoby niekde z pozadia zvukov jeho hlavy sa ozvalo cthulhu!
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár