V surrealistickom hrnčeku.
Vedľa hojdacieho kresla.
Bola na ňom prevesená patchworková orientálna deka.
Bol v nej ešte otlačok od sedenia.
Ja som sedel oproti.
A sledoval ten otisk.
Nechala ho tam.
Po tom ako odišla.
Sledoval som ju ešte z okna.
Čaj bol vypitý.
Nenechala mi zo seba ani kvapku.
Nechala po sebe len vôňu a zvonivý smiech.
Ešte som ho mal v ušiach.
Ešte som jej plecia mal v dlaniach.
Jej boky.
Jej úsmev v očiach.
Jej oči pod kožou.
Ju v sebe.
Utekala na električku.
Šál za ňou vial.
Ostal po ňom kvietkovaný tieň.
Počul som jej kroky na schodoch.
Jej ruku na zábradlí.
Počul som jej dych .
Cítil som ju celú.
Zmizla mi.
Zmizla mi.
Odišla.
Preč.
Príde zajtra.
Ale dnes som sám.
Dnes.
Večer.
Sviečka na klavíri.
A ja som sám.
A ja len sedím, som sám.
Pomaly a ticho hrám.
O tom ako odišla.
A sviečka sa mihá na stene.
A sviečka rozpúšťa vosk.
A sviečka len tak steká po podstavci a mizne.
Ako ona.
A ja myslím.
Myslím na ňu.
Na jej pehy.
Na jej smiech.
Na jej noštek.
Na jej drobné ústa.
Na jej podstatu.
Na ňu.
Agnes.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár
asi preto, je to ako prepis mojich pocitov vyjadrený v slovách a v hudbe a iba sa nechávam unášať