Zašmátrala som rukou vedľa seba, chytila vibrujúci mobil a pár krát som ho postláčala nevedno kde, ale hlavne že sa ten hnusný zvuk utíšil.
Nechce sa mi rozpisovať ako som si vylihovala v posteli, nechcelo sa mi vstať, nechce sa mi opisovať moje rutinné lenivé vstávanie. V krátkosti som sa pomotala po byte, ponavliekala na seba nejaké časti oblečenia ktoré sa mi nezdali špinavé, učesala som sa a len tak som sa povaľovala celý deň.
Klamem.
Zasa.
Odkedy som vstala, nervózne som sa pohybovala po byte, ako keby sa z každého rohu mala vynoriť jeho hlava. Strhávala som sa keď niečo spadlo, keď sa pes v byte pohol.
Desila som sa krokov na chodbe, ktoré som počula spoza tenkých stien.
Srdce mi bilo, hukotalo, skákalo v hrudnom koši až som mala pocit že z neho úplne vyletí.
Celým telom som vnímala čas, to ako uteká, v hlave sa mi prevaľovala spomienka na včerajšok.
Dotyky.
Úsmevy.
Ruky.
Ústa.
Dych.
Všetko mi to prebleskovalo hlavou, ožívalo mi to na tele.
Usmievala som sa a zároveň som vedela že to je taký ustráchaný úsmev. Taký nervózny. Ako keď ste v škole a cítite že pôjdete k tabuli ale sami seba ešte presvedčujete že v triede je aj dvadsať iných ľudí.
A pritom dobre viete že meno, ktoré padne bude vaše.
Takisto som vedela že večer ktorý padne ma pohltí.
Pohltí ma.
Celú.
Od prvého dotyku až do konca.
Dostane zo mňa všetko.
Každé zákutie, povolí vo mne každý napätý nerv.
Zbozkáva mi všetky spomienky z celého tela, zničí ma. Prignavi ma.
A tešila som sa na to.
Na celú ú nekonečnú chvíľu, keď sa stretnú dva pohľady, ktoré prehovoria samé ohňom, ktorý v nich svieti, žiari a rozpaľuje ich až do dna.
Na ten zahmlený svet, akonáhle sa prekročí prah dvier a ony sa zavrú. Zrazu mám pred očami farebné sklíčka a hľadím cez ne.
Budeme stáť v chodbe, hľadieť na seba podistým rozpačito a potom s istotou, úškrnom, s tajomstvom, lebo vieme o tom čo sa deje. A všade ťa cítim.
Na sebe, vo vlasoch, na krku, na chrbte,
a fúkaš mi do vlasov akoby do listov
nevinne nad sladkou hlbinou tônistou.
A ja len privieram oči, silnejšie ťa držím , silnejšie sa ťa držím aby som nespadla.
A rukami ťa hľadám, spoznávam nanovo, každou sekundou nájdem niečo nové.
A rukami ma zovieraš, horúčkovito ma hladíš, dotýkaš sa ma.
Pulzuješ na mne ako horúčka.
V hlave mi hučí svet, v hlave mi prebleskujú spomienky, ktoré sa na teba viažu a v hlave sa usmievam že ťa mám konečne v hrsti.
Lebo mám.
A padám do extázy, do veľkého víru a teba tam ťahám so sebou, zažiť nebo, zažiť peklo, zažiť raj, prežiť tú chvíľu, deliť sa o ňu.
A stupňuje sa to.
A zrýchľuje sa to.
A nechávaš na mne stopy prstov, zubov, smiechu,...
A ja na tebe zanechávam stopy.
Na chrbte.
Na ramenách.
Na krku.
A stupňuje sa to.
A zrýchľuje sa to.
Zrýchľuje.
Zrýchľuje.
Napína.
Napína.
Na okraj.
Po okraj síl.
Po okraj schopností.
Už to skoro je..!
Už to bude...!
Ešte..!
Ešte...!
Ešte.....!
A potom svet vybuchne.
A ja stojím v chodbe, po čele mi z húštiny hrdzavých vlasov steká perlivý pot, ústa pootvorené, dýcham a telo mi zoceľujú prúdy zimomriavok.
Potom otvorím okno a vyvetrám.
A potom sa s úsmevom vrátim k vareniu a v nervových zakončeniach mi ešte stále doznieva vibrácia z prežitku.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár