Popolcek: čierne stoly 2

sú dni keď sa človek nevie sústrediť, len tak sedí, leží, chodí, v hlave sa mu dookola prevaľujú tie isté myšlienky, ktoré sú sformulované vždy do rovnakých viet, v hlave sa mu premietajú obrazce, ktoré mu vždy na tvári vykreslia úsmev a zároveň ústa donútia aby vydali aj ťažký povzdych. väčšinou ten povzdych potom sprevádza zľahka smutný pohľad, ďalší, tentoraz mierne kyslý úsmev, ktorým sa presviedčame že, to bolo fajn a že ešte aj bude fajn, veď nie je koniec všetkým dňom.
sú tieto dni.
sú, plynú, sú pomalé, vlečú sa, nemáme ich radi.
väčšinou v nich svieti slnko, alebo prší, alebo je len také obyčajné počasie. vždy sú tým príznačné. len ráno vstanete, a nezáleží či to bola vaša posteľ, alebo kamarátkin gauč, nezáleží na tom.
a po prebudení len sedíte, váš chrbát je prehnutý dopredu, očí máte zavreté, nechce sa vám vstať.
zúfalo sa snažíte pozachytávať všetky sny tesne pred zobudením, všetky predstavy tesne po zobudení, tie, ktoré s alen tak vytratia keď sa prebudíte a odchádzajú posledné sny. viete že je ďalší deň a že treba ísť. vstať, obliecť sa, učesať a odísť. hocikam. do školy, na vlak, k lekárovi, hocikam, len treba odísť.
a každý prevlečený rukáv, každý hlt kávy, každé pretretie očí a pohyb nôh v chôdzi vo vás vyvoláva len tie isté myšlienky. všetky sú si podobné, všetky sú silné, sú mätúce, neviete ako sa máte správať,ako chodiť, ako a kam pozerať, čo hovoriť, čo si myslieť. nevyznáte sa v tom, chce to jarné upratovanie hlavy. vyvetrať obrázky, vyprášiť koberce na sny, poumývať okná očí slzami, pozametať myšlienky a vyhodiť ich do koša na nesplnené sny, sľuby a všetko čo už prešlo.
takto to býva.
a ony prídu, tieto dni. aspoň raz do mesiaca len hľadieť to prázdna, čakať, nečakať, dúfať, nedúfať, rozmýšľať, mučiť sa myšlienkami, mučiť sa spomienkami, len tak existovať a vsugerovávať si že máme lepšie veci na práci ako rozmýšľať nad pičovinami, na ktorých by nám nemalo záležať do takej miery, ako nám na nich záleží aj keď si to podistým ani nechceme priznať, aj tak niekde v hlave vieme čo je pravda.
takto si sedím, pozerám do steny, do okna, v izbe je ticho.
cez zatiahnuté žalúzie sa prediera svetlo, nie však slnko. to by dnu nevkročilo, spálilo by sa.
bolí ma hlava, bolí ma celé telo, štípu ma oči.
vždy sa udeje niečo čo troška ľutujeme.
troška, aspoň trošička, aj keď je to dobré ako to je.
stále to tak zaškrie, že " keby sa to nestalo..."
keby, keby, keby, keby..
a človek nezabúda.
nechce zabúdať.
sú to spomienky vzácne, ktovie či sa ešte vrátia ako moment z budúcna, preto si ich treba pamätať aby nezmizli, aby sme verili že sa to stalo, aby sme mali troška nádeje, aby sme na to mohli myslieť aj keď to bolí celou minulosťou, keď to chce prítomnosť... že raz ešte nadíde deň, keď sa opäť podlomia nohy, opäť budú zimomriavky na celom tele, opäť len také to prežitie niečoho úžasného, ktoré sme chceli nasať celý telom, prežiť celou dušou, užiť si to celou bytosťou a keď je potom, vždy máme pocit že sme si to neužili vôbec.
nie.
a potom paranoja že už nič také nepríde.
že sa to vytratilo.
nadšenie.
nie nie nie!
ja chcem ešte...
ešte...
a ty teraz nepršíš.
si ako suchý zimný deň.
len ticho, hučanie v hlave z vetra, zima a tma.
strach.
a ticho.

( a každý z týchto dní mal 48 hodín)

Blog

11 0 0 0 0

Komentuj

čierne stoly 2

6 komentov k blogu

Horúce!