sedieť na posteli, na posteli balancujúci a obchytaný pohár nedopitého vína, sentimentálny obraz bridget jonesovej. prečo nie, vždy sa v nej niekedy nájdeme.
all by ourself.
a presne toto je ten čas.
za oknom samozrejme zasa sentimentálne mrholí, alebo viete čo, ani nemusí, ale my si to mrholenie domyslíme a môžeme mu dokresliť aj viac vody a urobiť z neho pršanie.
áno, takže v našej hlave prší.
prší, mrholí, búrkuje, a vlastne je celkom jasno. ta búrka, to pršanie a mrholenie je len pre taký pseudo umelecký efekt.
nie je žiadny.
je to len proste večer.
večer ako každý iný a predsa niečim iný.
teda,noc nad ráno a vlastne zasa len kecám.
neviem o čom,ale kecám. musím. strašne veľa rozprávam, veľa sa pýtam, zvyknem sa čudovať a diviť a otvárať pri tom ústa ako akvarijná rybka.
the neccessity of shutting my mouth up was constantly high.
( bridge´s calm sexy voice, not, not, no, you won´t do that, oh mister darcy, we should lost weigh, oh lalala * prudký britský akcent, zľahka násilný, spevavé é na slovo we, ako jedno uíí.* )
toto bola len taká odbočka, späť k veci.
podstatnou vecou dnes bola moja krabica.
krabica s veľkým K. spomienkovo-sentimentálna krabica na spomienky, na vecičky, ktoré len tak pripomínajú milé veci čo som zažila, ľudí, mám tam fotky, starý vonný olej, ktorým by som už radšej nenamazala ani vrzavé pánty, osemročné lízatko, staré slúchatka, pokreslenú dvojdecku rumu z tesca, viete tie také mrňavé čo si kupujú starí dedovia, vožraly, lebo to stojí eurko, je to silné ako sviňa a keď si dáte tak 4 máte dosť na život. plná, počarbaná centračkou debilitami a asi ročný, doteraz nevyfajčený pakel black deviliek. a ešte malý červený telefónny záznamník, kde mám asi 9 čísel na pevnú linku ľudí, ktorým som nikdy nezavolala a nikdy nezavolám. ok, to je jedno. nerada sa v nej hrabem, nikdy nič netrebujem, len sa v nej rada hrabem vtedy keď sa tvárim na starú hradnú lady ( lebo tá krabica vyzerá ako keby som ju čmajzla z nejakého secesného zámočku ) ktorá našla práve dôkaz o tom že jej hradný pán, veľký lord má tridsaťdva mileniek, všetky mladšie.
zasa trepem.
ha?
ha?
nehovorila som?
ale je to súčasť mojej demonštračnej teatrálnosti.
tá krabica má v sebe milión spomienok. aj viac. na niektoré rada spomínam, na niektoré nie. na niektoré spomínam rada, lebo tí ľudia ostali a tvoria nové spomienky a na niektoré nie, lebo tí ľudia odišli. načo si pripomínať niečo pekné, čo už nebude? no bude, ale nie také. možno lepšie, ale nie také.
ľudia chodia a chodia a dookola nejakí odchádzajú a nejakí prichádzajú. vyber si z rady prichádzajúcich aspoň jedného, niekoho sympatického a nenechaj ho ísť ďalej ako ho dobehneš. a potom utekaj za jedným a zvyšní pôjdu i tak ďalej.
každopádne, nemala by som srdce vyhodiť tú krabicu. teda, krabicu by som za živý svet nedala, šak bola drahá vole. ( nie blufujem, udrbala som ju madmi zo spálne, ona ju i tak nepotrebovala . a má zamatové vnútro!!! )
nedala by som ju.nechcem na tie spomienky spomínať ale musím ich mať.
musia byť so mnou, aby som mala za takýchto nocí ako je táto pocit že nie som tu sama v celom byte, že mám tu niečo,niekoho, síce starých duchov polovyblednutých dní dávno zabudnutých, utláčaných v pamätí za ceduľku " staré a nepotrebné, ale nevyhadzovať!".
musia tam byť. človek musí mať pocit že niečo zažil, že sa z niečoho poučil, že má na čo myslieť ak sa náhle ocitne sám.
( ak vám dookola v noci hrá album od belle & sebastian, udrie vám nostalgia do hlavy viac ako by ste chceli.)
otvorila som to tmavohnedé drevené veko a pozrela dnu.
obvyklý bordel, všetko nejako po sebe nahádzané,letenky z londýna,letenky z kodane, lístky na metro, nejaké fotky, nejaké kadečoviny. s úsmevom som ho zavrela.
dnes nebudem sama.
be my guests.
all of you.
wanted or not.
you re all mine.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
2
možno ťa raz budú citovať ..ale musíš si k tomu nájsť slávno neslávne meno.
Napíš svoj komentár
"Musia tam byť. človek musí mať pocit že niečo zažil, že sa z niečoho poučil, že má na čo myslieť ak sa náhle ocitne sám."
Dokonalosť.