Nadránom

Bola noc.
Tichá.
Hlasná.
Vzdychal.
A ona bola krásna.
Leto končilo.
Sedeli na múriku pri starej budove. Mala zatlčené okná.
Za nimi bol veľký neupravený ker. V noci vial vietor a ker im narážal do chrbtov.
Sedela v bielych šatách na pleciach mala jeho sivú mikinu.
Len tak sedeli a hompáľali nohami. Ona svojimi malými nôžkami a on špicatými opálenými kolenami.
Hlavu mala zvesenú a dlhé vlnité vlasy jej vietor fúkal dole tak, že nebolo vidno že mu pozoruje ako sa mu na stehnách napínajú svaly od lajdáckeho pohybu nôh.
Mlčali.
Ruky sa mu triasli.
Nemotorne jej jednu položil na plece a pohladil ho.
Mlčali.
A to ticho bolo zvláštne.
Mali si čo povedať.
Nik však nechcel začať prvý.
Tak len mlčali.
Minúty ubiehali.
" Ty už pôjdeš preč, že?" spýtal sa pozerajúc pred seba.
" Áno." odvetila ticho.
" Preč." zašepkala ešte.
Opäť jej stisol rameno.
" A uvidím ťa ešte niekedy?" spýtal sa nemotorným hlasom.
Zľahka dvihla hlavu a pozrela nedbanlivo jeho smerom.
Pozrel na ňu. Jemnú tvár s veľkými očami si doteraz nevšímal. Teraz vnímal ich žiaru, ich tichú noblesu. Teraz zbadal ich krásu. Ale teraz to už nemalo zmysel.
" Neviem."
A opäť ju zvesila.
" Kedy odchádzaš?" pýtal sa a hlas mu čoraz viac ťažel. Bolel ho. V hrudi ho dusil divný pocit.
Dvihla hlavu a pozrela priamo na neho. Oči mu stmavli.
Jej sa rozšírili.
" O pár dní."
" To tu ešte budeš..." zamyslel sa hľadiac jej do tváre.
Ona nazad zvesila hlavu. A vlastne mala by sa do nej pozerať.
Mala by si ju zapamätať dokým je mladá. Mala by sa do nej pozerať kým je noc. Ale ona ju zvesila. Nevládala sa na neho pozerať.
Stisol jej rameno ešte viac.
Odchádzala.
Teraz mu tu bude chýbať.
Doteraz ju mal pred očami celý čas.
A nevnímal ju tak ako teraz. Teraz tu sedela s hladkou pokožkou ktorá v tme žiarila, v bielych šatách obkolesená len aurou svojich vlasov ktoré zakrývali útle plecia.
" Budem.."
Ale táto noc končí.
A to bolo to.
Dýchal ju. Vnímal ju. A ona robila to isté.
Pritiahol si jej plecia k sebe a oprel ju o seba. Celkom automaticky sa mu oprela o plece, zavrela oči a do nosa jej udrela vôňa, ktorú mohol mať len on. Takúto vôňu nekúpi v parfumérii. Takúto vôňu nenavrhne. Ani je nestvorí.
Túto vôňu si len zapamätá a už neucíti nikde ak nie na ňom.
Bolo jej hlúpo.
Opierala sa o neho a pod viečkami jej narastali slzy.
Tie také čo neovládne vôľou. Tie také čo neutíši nič. Tie také čo len treba počkať dokým odídu všetky a potom budú oči suché.
Sedeli len tak.
Obaja vnímajúc jeden druhého a pripravujúc sa na to že toto je koniec. A cítili že čas beží a že každá minúta ich od seba vzďaľuje a že príde aj ta chvíľa keď to bude preč všetko. Nenávratne.
Preč len tak ako si utekať život môže. Obíja hlavy o seba. A ony nechcú ísť...

Brieždilo.
Vstala z múrika a otočila sa k nemu.
" Mala by som ísť..." prehovorila a duša ju rozbolela ako zub. Tlčúc v hrudi, boliac podvedome.
I on sa rýchlo postavil.
Mikinu si dala dole z pliec tak aby ju ešte zacítila a mala chuť nedať mu ju.
Podala mu ju a pozerala na neho.
On k nej len pristúpil.
Pozeral na ňu mlčky. Sálalo z nej teplo. Smútok. Na tvár mala zaschnuté stopy po slzách. Tŕpol.
Teraz, alebo už nikdy.
" Pobozkaj ma." zašepkal a nebol si istý či ho počula.
A on ho počula. Bez bezmyšlienkovito zdvihla hlavu a zacítila na ústach vlhko. Teplý dych a potom ruku na páse a tlak.
Pustil ju aj keď nechcel. Musel. Lebo keby ju držal dlhšie, už by ju nepustil.
Odstúpila od neho a usmiala sa.
Takto si ju zapamätá.
Vílu v rannom svetle s úsmevom.
" Mám ťa rada."
" Ja viem."
Poklesla jej hlava.
" Tak... ahoj." povedala.
" Ahoj.." pozdravil ju tiež.
" Prajem ti pekný život." povedala kráčajúc dozadu ešte vždy s úsmevom na tvári.
Všetko v ňom zamrelo.
" Ja tebe tiež." kŕčovito odpovedal a tiež sa usmial.
Vzďaľovala sa a kývala mu.
Kýval i on jej.


A už jej nebolo.
Ešte dlho tam stál. A snažil sa dýchať.
" Aj ja ťa mám rád... tak veľmi.." vzdychol, otočil sa a odišiel.

 Blog

9 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu