Ľudia predo mnou živo rečnili asi v troch jazykoch a všetko čo som mala v hlave ja bola zvonkohra , refrén a kapitola ktorú som dočítavala v kaviarni. Teraz som podpaľačku mala v taške cez telo a obe ruky vo vreckách. jednou som nemotorne hladkala vstupenku a druhou kúskovala cestovný lístok.
ešte desať minút.
päť.
a už sa rinul zástup do vnútra.
ach nie nie nie, malý stav paniky.
čo ak budem sklamaná?
čo ak nastane nejaký problém a vôbec nepríde ?
čo ak nebude taký ako som si ho vysnívala celé tie roky?
čo ak mi príde zle?
včera som do polnoci hnila na antolskej v petržalke a premáhala asi desať tyčiek.
a na druhý deň hor sa do viedne na koncert !
s polovykrúteným členkom.
toho som schopná len ja.
ani neviem ako a už som bola v hale.
bez vetrovky, len s taškou a mobilom, nevediac kam išla som s davom a pretisla som sa s pôvabom trávy úplne dopredu k zábradliu asi meter a pol od pódia.
všetko bolo nachystané, v hlave mi hučalo tisíc zvukov, srdce tĺklo ako opreteky.
pane bože.
deje sa to.
som tu.
aj on tu je.
príde o chvíľu na javisko
ja ho uvidím.
môjho yanna.
nevnímala som nič okolo seba.
nikoho.
oči som mala upreté len na stoličku pred klavírom.
minúty ubiehali, a môj pulz sa s nimi zvyšoval až mi hučal v spánkoch.
svetlá postupne zhasli a zaznel burácajúci potlesk, piskot, jačanie a povzbudzovanie tých, ktorí boli pri vedomí. ja som sa vznášala v oblakoch, oči som mala celkom zastrené, ústa pootovrené lebo už som len nosom dýchať nevládala.
ach áno.
z tieňa modrastého svetla a efektového dymu sa vynorila stredne vysoká, štíhla mužská postava a v tej sekunde vo mne všetko umrelo a znovu sa zrodilo v akomsi nepríčetnom šťastí, v akejsi nirváne, v strhujúcom ošiali ktorý sa mi začal tisnúť do očí a po piatich sekundách vzdorovania som mu dovolila vytiecť slznými kanálikmi.
myšací bordel.
jemne zachrípnutý hlas.
rukávy vykasané po predlaktia
na chrbtoch dlaní navreté žily
spod trička jemný tieň kľúčnej kosti
tmavé zľahka spadnuté viečka
letargický úsmev
tieň lícnych kostí
náušnica v uchu
a ku mne dovanul jemný cigaretový opar
bol to on.
sám boh
v čiernom tričku, čiernych nohaviciach, sadol si za klavír a začal hrať
a ja som len viac plakala
od šťastia
od niečoho čomu som sama nechápala.
každýmtónom vo mne čosi vrcholilo, hádam to bol aj muzikálny orgazmus lebo ma potom úplne až striaslo a telo mi zaplavilo teplo a úľava. zimomriavky som mala aj na sánke.
dych úplne zatajený
neschopná slova
som na ňom visela očami
s otvorenými ústami
a podlomenými kolenami
ten yann.
o ktorom som toľko básnila.
toľko sa do neho vžívala
všetko precítila
kôli ktorému som sa na klavír hrať naučila
ktorého skladby sú jediná vec čo mi podajú ruku keď mi je najhoršie a tešia sa so mnou keď mi je najlepšie.
ten yann
za ktorým som utekala po polke európy a preplakala mnoho dní keď bol blízko, koncertoval a ja som to nemohla vidieť
ten yann
z ktorého hudby šaliem už ôsmy rok
ten yann tam teraz stál a hral.
a odsadol od klavíra a vzal do ruky gitaru.
pozrel do hľadiska
a všimol si vysmiatu uplakanú tvár
a sám sa usmial
srdce sa mi od šťastia rozpadlo, vyletelo cez uši do nebies a trepoce tam doteraz
" nepotrebuješ pomoc ? " pýta sa ma dievča vedľa stojace lebo v malátnosti stúpla dozadu a zatackala sa.
" som v nebi " len som hlesla na pol úst a ďalej sa spokojne roztápala. dievča sa uškrnulo a ďalej sledovalo koncert.
ja som ešte stále neodtrhla oči, takmer som ani nežmurkla aby mi neušiel ani zlomok sekundy.
toľko známych piesní
aj staršie
a môj budík s odchodom na posledný vlak z viedne začal zvoniť akurát keď som začula úvodné tóny améliinho valčíka.
opäť som sa rozplakala
ale teraz viac od smútku.
posledný krát som sa za ním otočila a začala som sa predierať davom von.
nieje to fér. hovorila som si nahlas.
ale nemala som na výber.
valčík som počula celý, ale nevidela som ho hrať.
to ma mrzelo viac.
ach bože.
odísť keď človek najmenej túži.
keď sa všetky pochybnosti rozplynú jediným pohybom úst v pobavenom úsmeve.
keď má človek pocit že už môže aj umrieť
keď ten pocit zo splneného sna človeka naplní až platinovou aspiraci akú majú simsovia.
nie na niekoľko hodín.
na celý život.
toto bol prvý splnený sen.
výlet do paríža ma ešte čaká.
ale jeden je už splnený.
ďakujem ti bože
a ty s tým myšacím bordelom neboj
ja si ťa ešte nájdem.
a tentoraz ostane, do konca.
Skutočný príbeh
Komentuj
3 komenty k blogu
1
zusss
13. 10.októbra 2014 10:32
Platinova aspirace :3
2
ďakujem za sprostredkovanie, mám pocit, že som yanna prežila s Tebou, nádhera :happy:
Napíš svoj komentár