Viete si predstaviť more?
Ako sa jeho hladké vlny stretávajú s bielym pieskom, sypkým ako múka, jemným, tak jasným až z neho bolia oči ako sa v ňom opiera rozpálené slnko. Predstavte si tú vôňu. Nehovorím o vôni mora, more nevonia. Nie samo o sebe. More vonia, keď zasychá na pokožke. More vonia, keď zmáča piesok. Vonia, keď vysoká vlna narazí o skaly, zmáča ich a rozbije sa v kvapkách spenená, porazená a zapení na hladine.
A potom tu máme rastliny. Palmy, kry, všetko jasne zelené, svieže. Listy sa obtierajú o svoje pne, jemne sa vlnia poryvmi teplého soľného vánku. A predsa sú akési unavené. Unavené z tepla, svetla, neustáleho pohybu. Naklonené oddychujú, mali ťažké detstvo, veľa rástli, no teraz budú odpočívať a dajú ľuďom tieň.
Voda. Tichá, ľahká, hladká, teplá na hladine a chladnejúca s nárastom hĺbky. Ponor sa a otvor oči. Predstav si že si ryba. Necítiš štípanie slanej vody v očiach, ani únik kyslíka, len ten mrazivejúci pokoj, nútiaci ťa vyplávať na hladinu a ohriať sa. A potom sa nazad vrátiš do tej vody. Na povrchu priesvitná, ale čím viac ideš nižšie, tým je tmavšia a modrejšia. Pozri hore, presvitá tam ešte nebo? Alebo ťa hĺbky pohltili? Nie, neutopíš sa, voda ťa vynesie hore predtým ako upadneš do bez vedomia a začneš klesať na dno. Dosiahol by si ho vôbec?
Nádych.
II.
Horúčava. Pálivá, štipľavá. Terakotová. Farebná.
Ľudia. Všade naokolo človek a pritom pustina. Oranžová teplá pustina. Stromy sú len vzácne poroztrúsené, sú drsné a suché. Nie sú to tie stromy preplnené šťavou a vodou ako pri mori. Toto sú suchozemské rastliny, kaktusy, velvíčie podivné, suché a tvrdé. Vzduch je ráno svieži, na obed ťažký a ku večeru chladnejúci.
Teplo tak zdrvujúce, až horíš a pritom vieš že stále si schopný života. Ak sa dostaneš k vode a rozleješ si ju chladivú po tele, narastú ti zimomriavky úľavy a slnkom napnutá a vysušená pokožka povolí.
Piesok všade naokolo. Opálový, farebný, suchý, oranžový.
Počuješ vzdialený šum a v hrdle cítiš sucho.
Namib ťa vyčerpáva a fatamorgány máš častejšie ako sny.
V piesku nechávaš stopy, ktoré vietor naháňajúci ti drobné kamienky do tváre zasypáva aby ťa nikto nevystopoval, aby ťa nikto nenašiel, aby si ostal závislý sám od seba, od svojej mysle, od svojho tela.
Slnko ale postupne zapadá, a strieda ho mesiac. Na púšti svieti prijasno. Prijasno na to aby si vedel spať, no zaspíš, zaspíš od únavy, od tepla, od svetla, od vyčerpania. More ti vrátilo život nad hladinou, no púšť ťa postupne uzatvára do seba. Prepadávaš sa do p...i....e...s...k...u....
Tma.
III.
Ráno ťa nežne pohladilo po tvári,prešlo ti rukou od spánku cez líca k brade a zanechalo za sebou vonnú stopu nedávno prerušeného spánku.
Ružové viečka sa nepokojne pohnú a odkryjú orieškové oči. Pozeráš do svetla. Do bielej steny. Do prázdna.
Potom ich opäť zavrieš a otočí sa na druhú stranu. Tmavé koleno sa ti obtrie o perinu a zasvieti na bielej plachte. Chceš ešte spať.. Cez pery sa ti pretisne vzdych podobný zívnutiu, ale tento je viac uvoľnený ako unavený.
Otočíš tvár do periny voňajúcej po tvojich vlasoch. Cítiš závan sviežej verbeny, tóny citrónovej trávy a bergamotu. Vnoríš do vankúša nos a zhlboka sa nadýchneš. Toto si vždy chcel. Pokojné rána, biele rána, tiché rána. Rána, keď si to len ty, tvoja posteľ a neexistujúci čas.
Možno by časom pribudla ruka, ktorá by ti miesto rána prechádzala po tvári ale nie s úmyslom zobudiť ťa.
Sny.
...
Veľryba zahla na odbočke oceánom spánku smerom na východ slnka, sny ostali vo vode za ňou ligotajúce sa na hladine. Ešte raz sa za nimi láskyplne obzrela a potom sa ponorila do prebudenia.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár