Predstavte si lode, krásne vyrezávané normanské lode zdolávajúce vody atlantiku. Predstavte si rytierov, bojovníkov, pletence paží a nôh z tapisérií. Predstavte si čo za tým všetko bolo. Ako vtedy vyzeral svet. Ako sa vnímali rôzne, teraz prirodzené veci. Vysvetlite to tak ako ona.
Vysvetlite to s nadnesením, ako keby ste tam boli, videli to, poznali tých ľudí a mohli nad nimi krútiť očami a pohŕdať nimi, podajte to autenticky, ako keby ste po zavretí očí cítili vôňu lesa, kam ste sa s rodinou pred bojovníkmi ukryli. Uveriteľné. Takmer hmatateľné.
Nepokojne som sa zahniezdila v tehlovom kresle a ponorila sa do výjavov tapisérie, ktorej útržky ležali porozkladané na stole predomnou. Zavrela som oči a zhlboka sa nadýchla, do pľúc sa snažila vohnať celú miestnosť i celú prítomnosť. Počúvať ju s bázňou, s akousi fanatickosťou, maximálnym oduševnením a polovičným dušotrasom, ktorý zakýval časti zdravého rozumu na rozlúčku a jemne vyšvihol tep na úroveň víťaza maratónu.
Bolo tam príjemne teplo. Mäkko. Hrialo to pri srdci. Spolu s jej existenciou, ktorá len tak na okamih vyburcovala pokojnú myseľ k takýmto pátosom.
To, ako to vie podať.
To, ako to vysvetlí.
To, ako tomu rozumie.
To, ako ma do toho vtiahne.
To, že bez tohto seminára nemá môj život asi zmysel.
To, že cítim obdobu obrátenej Smrti v Benátkach so svojou osobou v roli Aschenbacha.
Opäť som sa nadýchla zošita a jeho fragmentových zachovalostí tapisériového seminára a s akousi platonikou som ho odložila do krabice na spomienky.
je zvláštne ako vedia ľudia prirásť k srdcu.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár