ako med ktorý steká do čaju
kvitnúceho.
malý zázrak.
zaleješ guľôčku a vykvitne ti kvet na voňavej hladine
hrnček potom položíš na parapetnú dosku medzi kahany so sviečkami.
a budeš na to s bázňou hľadieť ako si si vytvoril kúsok seba, kúsok doma, v takomto ďaleko, odľahlom svete.
kde na teba už všetci zabudli.
kde už sa im tvoja vôňa stratila z myslí a neexistuješ pre nich.
oni ti chýbajú a ty im nie.
bezmocne krčíš plecia a hlceš zatrpknutú hrdosť, lebo si chcela byť nezabudnuteľná.
a oni zabudli, skôr ako si ty prestala spomínať.
tak pokrčíš plecia, nikto nebude vedieť o tom aký si slaboch.
pokrčíš aj päste, zovrieš v nich matrac ktorý je nevinný, ale pre teba zhrešil najviac práve on.
a klameš si. nahováraš si všetko aby si mohla žialiť bezpríčiny.
robíš sa zaujímavou sama pred sebou.
takto si ukladáš hrnček s kvitnúcim čajom každý večer na parapet, hľadíš na svoje slobodné okno, hľadíš cezeň.
a nič tam nenachádzaš.
nič.
len ticho.
tmu.
prázdno.
v meste plnom ľudí.
plnom. hmýria sa všade.
a ty si predsa tak sama.
alebo len si to nahováraš a odstrkuješ od seba všetko, aby si mohla byť sama?
paradox?
nie.
to si ty.
ty.
tvoja tvrdohlavosť.
tvoja po bolesti prahnúca duša.
chceš bolesť, živí ťa?
si ty normálna?
nie.
načo.
netreba.
treba povysávať.
tento hnedý koberec.
vyliala si naň myšlienky ešte včera.
iba na ne hľadíš a nechce sa ti ich pozbierať.
radšej ich povysávaš a vyhodíš.
nechceš ich.
zneuctievajú ťa.
radšej sa oblečieš a umyješ si oči a pôjdeš na 4ku.
previesť sa, aby ti slnko pekne zasvietilo do tváre keď sa 4ka točí z námestia slobody na českú a ty vieš ako pekne sa ti oprie slnko do ryšavých vlasov a vieš že je to pekné a pritiahne to pohľady.
vieš to a robíš to, vyžívaš sa v tom.
len tu tak prežívaš.
a nechceš si to priznať.
všetko, každý ti chýba.
potrebuješ ich.
nepripustíš si to.
nikdy.
všetko to už prešlo, všetko to skončilo, čas nestojí, ty ho nezastavíš a hodiny, dni, týždne mesiace bežia.
a ty stárneš
a nakoniec už nebudeš.
a zistíš že si život nie žila, ale že si ho prespomínala.
hlúpa Popola.
svieti zelená.
na tvoje hodiny.
na všetko čo ti bolo jedno.
a teraz ti na tom záleží a chceš to.
a chceš všetko čo vieš, že sa už nestane nikdy.
a chceš to....
chceš to ty.
Chcem to...
( potom sa ozval pípavý zvuk a ty si zistila že nezabudol...
duša ti vyskočila od radosti von oknom, utekala na vlak a v skutočnosti sa len nevýslovne tešila a ty si sa konečne usmiala....)
reštartovanie
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár