Večne spievajú polia

Zlatisté slnko sa oprelo do prstencov obilia.
Bavlnená látka sa zachytila o klas a krokom sa zasa uvoľnila a vzlietla do vzduchu.
Večerný jas západu pretínal oblohu v akomsi sladkom doznení teplého večera.
Pehavá tvár sa usmievala do slnka, koralové pery sa vnútornou stranou pri pohybe obtreli o drobné rovné zúbky. Olivové oči žmúrili ponad horizont akoby niečo, niekoho hľadali.
Okolo tváre tancovali krátke vlny medených vlasov, slnko ich presvetľovalo.
Náhlila sa k bráne z kamélií a rukami prechádzala po vrcholkoch klasov.
Tam ho počká.
Pri bráne z divých kamélií, popínajú sa na drevených žrdiach popri stromoch a tvoria akúsi prirodzenú bránu medzi ňou a ním.
Vo vrecku zviera badián a v druhom ju ťažia mandarínky.
Tam ho počkala v pieskových bavlnených nohaviciach, svetlozelenej ľanovej blúzke, opiera sa o bránu a vdychuje ťažkú vôňu letných previnení, svieži závan letných kvetov.
Rozprestierajú sa ponad stromy a dotýkajú sa sveta ako vystrihnuté z knihy, z nejakého krásneho príbehu a predsa sú skutočné.
Ona si to uvedomuje a preto zaviera oči a usmieva sa v tejto lyrickej tôni.
On sa náhli zo zadu smerom k nej. Ošúchané nohavice, mala ich rada, za chrbtom zviera kyticu divých pivónií previazaných margarétkou. Zacíti známe, blízke konvalinky a usmieva sa.
Tmavé viečka mu spokojnosťou tónujú nežný úsmev, pretože tam kde viečko klesá, tam kútiky úst stúpajú. Tmavé hnedé oči sa mu zalievajú nehou, čoby si to priznal, srdce sa mu v hrudi prudko chvie od rýchlej chôdze.
Potom sa zvítajú, objatie, také pokojné, úprimné a šťastné ako biele rána, bozk do vlasov, jej stisk jeho veľkej ruky.
Usadia sa do trávy, ona jemu chrbtom medzi kolená, oprie si hlavy o jeho plece, zavrie oči a rozpráva o kolibríkoch, o svete, o víne, o pravde, len tak do vetra o ničom aj o všetkom a on ju počúva, usmieva sa, zabára jej veľký nos do vlasov a vdychuje ešte vlhké vlasy s vôňou frézií. Sem tam ju pobozká na plece, mliečne a pehavé. hladké ako páperové periny. Tie rada pukala tak že ich chytila pomedzi prsty a posunula od seba. Zvuk ju upokojuje a puká mu nohavice, rozpráva a on tam s ňou sedí vo vysokej medzi, slnko zapadá, svet je teplý, hnedý a krásny.
Tieto momenty boli tými kedy si človek nechce uvedomiť seba, ale svoju podstatu, ktorá sa nachádza v tom druhom. Tieto momenty sa usmievali do slnka a kývali dňom na lepšie zajtrajšky, takéto momenty boli vytesané do myslí všetkých ľudí, ktorí sa trápili, tieto momenty tu neboli len v knihách, a bolo nutné ich zvečniť. Perom. Tónom. Štetcom.
Tieto momenty boli, sú a budú.
Spoza kopca sa nad nebo vzniesol veľký mrak divých husí, leteli oblohou a ona na ne hľadela očami, on na ne hľadel skrze jej dušu, jeho dušu, ktorú zvieral v objatí. Medza v ktorej sedeli sa kývala zo strany na stranu a hladila ich hlavy. Ona mala pivónie položené v lone a drobnými dlaňami ich hladila, on prstami kreslil po jej chrbáte a ona hádala.
Usmievala sa a on na ňu hľadel a bol rád.
Takto sa striedali a plynuli, minúty a sekundy, hodiny a dni a prechádzali roky.

Potom sa do trávy oprela palica, ktorú kŕčovito zovierala ruka prepletená vráskami. Do trávy sa posadila žena, vrásky v tvári vryté od rokov, skúseností, zážitkov, úsmevov, starostí, no na koniec šťastia. Slnko jej zatienila postava. Priblížila sa k nej.
Do lona jej padla kytica pivónií previazaných sedmokráskou.
Žena sa usmiala a muž s tmavými očami stojaci nad ňou pohol perami v úsmeve.



" Kresby majú slúžiť aby nahliadali ľuďom do duše?"
- Nie, kresby slúžia na to, aby sa zistilo, či dušu vôbec máme...

 Blog

6 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu